Zjavenie Jána

Úvod Biblistika Nové Písmo 8 Zjavenie Jána

Prvý argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Odporcovia knihy Zjavenia Jána argumentujú, že je len jeden duch a to Svätý Duch. Vzhľadom na to, že celá kniha je plná symbolizmus, je ťažké povedať o akých duchov sa jedná. Zástancovia knihy Zjavenia Jána hovoria, že ide o odkaz na knihu proroka Izaiáša – Iz 11:2.

Ale ako vidíme, píše sa tu len o jednom duchovi, a už sa len opisujú jeho vlastnosti, na rozdiel od Zjavenia Jána, kde sa spomína sedem bytostí.

Ďalší možný výklad je, že ide o symbol čísla 7, ktoré odkazuje na dokonalosť – čiže vyjadrenie Ducha Svätého siedmymi duchmi vlastne symbolizuje jeho dokonalosť. Keďže je to symbol, nedá sa teória potvrdiť ani vyvrátiť.

Tretí možný výklad je, že ide o duchovné bytosti ako sú anjeli, cherubíni, ... Opäť nedá sa to potvrdiť ani vyvrátiť.

 

 

Druhý argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Ježiš sa v Zjavení Jána nazýva Alfou a Omegou, počiatkom a koncom. Ale v Jánovom evanjeliu sa píše, že na počiatku bolo Slovo.

Aj keď sa Alfou a Omegou sa Pán Ježiš nikde v evanjeliách nenazýva, nutne to nemusí znamenať, že je to v rozpore.

 

 

Tretí argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Pričom apoštol Ján ho videl už pred tým živého, takže toto dokazuje akurát to, že Ján z Patmu nie je apoštol Ján. Ale autor sa nikdy nenazýva apoštolom, ale len Jánom:

Rovnako to uvádza aj Eusébios Cézarejský (263–339) grécky biskup v meste Caesarea, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie a bol jeden z vedúcich otcov Nicejského koncilu. O autorstve Zjavenia Jána píše: „Čoskoro na to hovorí Dionysius o Janovom Zjavení: „Niektorí z našich predchodcov vyhlásili túto knihu za nepravú a úplne ju zavrhli. Vyvracali kapitolu za kapitolou a ukazovali, že kniha je nezrozumiteľná bez akéhokoľvek vnútorného spojenia. Tiež nadpis knihy vyhlasujú za nesprávny. Hovorili, že to nie je žiadne Jánovo dielo a tiež vôbec nie zjavenie, lebo všetko je zahalené hustým závojom nezrozumiteľnosti. Žiadny apoštol, áno, ani žiadny svätý pravoverný muž že nenapísal túto knihu, ale Cerinthus, ktorý založil po ňom nazvanú sektu. Cerinthus vraj chcel tým len dať svojim myšlienkam hodnoverné meno. Veď jeho názor spočíval v tom, že Kristovo kráľovstvo bude mať pozemský ráz a v ňom že bude mať to, po čom zmyselný a pozemský zmýšľajúci človek túži, teda ukojenie brucha a zvieracích pudov. To znamená že túžil po jedle, pití, svadobných radovánkach, slávnostiach, obetných hostinách a myslel si, že to okrášli týmto spôsobom. Ja sám nechcem však knihu zavrhovať, pretože mnoho bratov na nej veľmi lipnú. Môj názor je, že je nad naše chápanie, a domnievam sa, že uvedené udalosti majú skrytý a úplne obdivuhodný zmysel. Aj keby som ju nepochopil, cítim, že slová majú hlbší zmysel. Meriam a posudzujem je nie podľa svojej vlastnej schopnosti. Skôr im verím. Považujem ich za oveľa vznešenejšie, než aby som to mohol pochopiť. Nezavrhuje, čo nemôžem pochopiť. Skôr obdivujem, aj keď som to nepochopil.“ Keď potom Dionysius celú knihu podrobne prebral a dokázal, že nie je možné doslovne chápať slová, pokračuje: „Na konci celého takzvaného proroctvo velebí prorok ako tých, ktorí podľa tohto proroctva konajú, ako aj seba. „Blahoslavený, kto plní prorocké slová tejto knihy, a ja Ján som to počul a videl“ (Zj 22,7,8). Že sa teda volá Ján a že spis je od nejakého Jána, to nepopieram. Dochádzam k tomu, že je to dielo svätého Bohom omilosteného muža. Nerád by som priznal, že tento muž je apoštolom, Zebedeovým synom, Jakubovým bratom, ktorý napísal evanjelium zvané Jánovo evanjelium a katolícky list. Zo spôsobu vyjadrovania ako aj z celého usporiadania uzatváram, že autorom nie je jeden a ten istý človek. Veď evanjelista nikde neuvádza svoje meno a nehovorí o sebe ani v evanjeliu, ani v liste.“ Čoskoro na to Dionysius dodáva: „Ján nikdy neoznačuje ani sám seba, ani niekoho iného za autora. Kto napísal Zjavenie, ten však hneď na začiatku uvádza svoje meno: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby oznámil svojim služobníkom, čo sa má onedlho stať. A dal to naznačiť svojim anjelom, ktorého poslal k svojmu služobníkovi Jánovi. Ten dosvedčuje, čo Boh hovoril a Ježiš svedčil, všetko, čo videl“ (Zj 1,1,2). Potom tiež píše: „Ján siedmich kresťanským obciam v Ázii: Milosť vám a pokoj“ (Zj 1,4). Evanjelista však ani raz neuvádza svoje meno v katolíckom liste, ale úplne jednoducho začal s tajomstvom božského zjavenia: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli“ (Ján 1,1). Kvôli tomuto zjavenie totiž Pán velebil aj Petra. „Blahoslavený si, Šimon, syn Jánov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“ (Mt 16,17). Avšak ani v takzvanom druhom a treťom Jánovom liste, hoci sú veľmi krátke, nie je uvedené Jánovo meno, ale bez uvedenia mena je tam napísané "presbyter". Ján zo Zjavenia naproti tomu nepovažuje dokonca za dostačujúce uviesť svoje meno raz a potom pokračovať vo svojom rozprávaní, ale opätovne hovorí: „Ja Ján, váš brat a spoluúčastník v súžení, v kráľovstve a v trpezlivosti Ježišovom, bol som na ostrove menom Pathmos pre slovo božie a pre svedectvo o Ježišovi“ (Zj 1,9). Tiež na konci svojho Zjavenia ešte hovorí: „Blahoslavený, ktorý plní prorocké slová tejto knihy. A ja, Ján, som to počul a videl“ (Zj 22,7,8). Že autorom Zjavenia je nejaký Ján, tú sa musí veriť jeho slovu. Čo však je to za Jána, to je neisté. Veď ani nehovorí o sebe ako často v evanjeliu, že je to ten učeník, ktorého Pán miloval, ktorý ležal na hrudi Pána, ani že je bratom Jakuba, ani že videl a počul Krista. Jeden z týchto výrazov by však predsa len použil, keby chcel jasnejšie označiť seba. O tom ale ani slovo. Len seba menuje ako nášho brata a spoluúčastníkov a ako Kristovho svedka a považuje sa za blaženého, lebo videl a počul zjavenie. Podľa môjho názoru malo mnoho ľudí rovnaké meno ako apoštol Ján. Veď z lásky, z obdivu, z horlivej túžby ho nasledovať a byť rovnako milovaní prijali mnohí toto meno, rovnako tak mnohí prijali meno Petra a Pavla. V Skutkoch je uvádzaný tiež iný Ján priezviskom Marek, ktorého Barnabáš a Pavol vzali sebou ako sprievodcu. O ňom sa hovorí: „Ako vysluhovateľa mali sebou i Jána“ (Sk 13,5). Či tento napísal Zjavenie, nemôžem povedať. Veď nie je oznámené, že by s nimi išiel do Ázie, ale sa hovorí: „Keď odplávali do Pafu, prišli Pavol a jeho sprievodcovia do Perge v Pamfýlii; Ján sa však od nich odlúčil a vrátil sa do Jeruzalema“ (Sk 11,13). Ja považujem za autora skôr iného Jana, totiž jedného z tých, ktorí boli v Ázii. Veď v Efeze sa majú nachádzať dva náhrobky s menom Ján. Tiež z myšlienok, výrazov a ich spojenie možné ľahko usúdiť, že tento Ján bol iný ako Ján (evanjelista). Evanjelium a list sa navzájom dopĺňajú a rovnako začínajú. Evanjelium: "Na počiatku bolo Slovo", list: "Čo bolo na počiatku". V evanjeliu sa hovorí: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. A videli sme jeho slávu, slávu ako jednorodeného od Otca“. V liste sa hovorí s malou obmenou: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, čo sme prezreli a čoho sa naše ruky dotkli, totiž o slove života -a život sa zjavil“ (1J 1,1,2). Toto bolo oznámené, lebo, ako ukazuje v nasledujúcom vystupuje proti tým, ktorí popierali vtelenie Ježiša Krista. Preto z opatrnosti pridáva: „Čo sme videli, zvestujeme vám, život večný, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám; čo sme videli a počuli, zvestujeme vám“ (1 Ján 1,2,3). Ján zostáva sebe verný a neodchyľuje sa od svojho predsavzatia, ale všetko uvádza tými istými slovami. V krátkosti chceme niektoré uviesť. Kto ho pozorne číta, nájde v oboch spisoch často slová: život, svetlo, varovanie pred tmou, pravda, milosť, radosť, telo a krv Pána, súd, odpustenie hriechov láska Božia, príkaz vzájomnej lásky, zachovávať všetky prikázania, premáhanie sveta, diabla, antikrist, prisľúbenie Ducha Svätého, Božie synovstvo, Boh, ktorý vo všetkom od náš žiada vieru a všade Otec a Syn. Skrátka keď berieme do úvahy všetky zvláštnosti, je jasne vidieť v evanjeliu a v liste jedného a toho istého spisovateľa. Zjavenie naproti tomu je veľmi odlišné. Nemá so žiadnym z týchto spisov spojitosť ani príbuznosť. Áno, neraz, aby som sa tak vyjadril, ani hlásku s nimi spoločnú. V listoch – o evanjeliu ani nehovorím – nie je zmienka či náznak Zjavenia. Ani v Zjavení nie je zmienka o listu, zatiaľ čo Pavol vo svojich listoch predsa uvádza mnohé náznaky o svojom zjavení, hoci ich nenapísal ako knihu. Okrem toho zo spôsobu písania sa dá poznať, že evanjelium aj listy sú odlišné od Zjavenia. Evanjelium i listy sú písané peknou gréčtinou a výrazovo i skladbou sú si blízke. Sotva sa v nich nájde barbarizmus, či výrazy ľudovej gréčtiny. Ako sa zdá, mal oba dary, ktoré mu Pán prepožičal, totiž dar poznania a dar vyjadrovania. Nepopieram však, že mal videnie, a že dostal dar vyššieho poznania a prorocký dar. Spoznávam však, že jeho reč aj výrazy nie sú čisto grécke, ale že užil barbarských výrazov a tu a tam aj ľudové reči. Uviesť ich nepovažujem za potrebné. Nech nikto nemá však dojem, že by som sa posmieval. Mojím úmyslom bolo ukázať na rozdielnosť týchto spisov“.“ (Cirkevné dejiny 7:25)

 

 

Štvrtý argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Zjavenie je adresované siedmim cirkvám, čo sa má stať v blízkej budúcnosti a nie nám všetkým. Siedmim cirkvám sú adresované len prvé 3 kapitoly, pričom ku každej sa vyjadruje, čo je konkrétne im venované. Zvyšok je venované všeobecne všetkým. Navyše aj Pavlove listy boli adresované konkrétnej obci či osobe. Nevyjasnenou stále ale ostáva otázka, prečo by Ježiš takto osobne upozorňoval konkrétne cirkevné obce len raz, prečo podobné zjavenia venované konkrétnym obciam nie sú dodnes?

Ešte odporcovia knihy Zjavenia Jána argumentujú, že cirkvi sú súdené ako celok – kolektívna vina, čo je nespravodlivé. Ale odsudzovať celú obec za niečo je vo Svätom Písme častejšie. Príklad môže byť napríklad Sodoma a Gomora, kde hriechy boli prisudzované všetkým, pretože všetci tam takí boli, z výnimkou Lótovej rodiny. Lóta a jeho rodinu nakoniec Boh zachránil, takže je nepravdepodobné, že by Boh odsúdil veriacich za niečo, čo nerobili, len preto, že zvyšok obce hreší.

 

 

Piaty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Odporcovia knihy Zjavenia Jána argumentujú, že sa tu hovorí o spáse zo skutkov, zatiaľ čo v Jánovom evanjelium sa hovorí o spáse z viery.

V skutočnosti sa tam hovorí o pokání. Takže si rozoberme, čo je to pokánie. Mnohí chápu pojem pokánia ako odvrátenie sa od hriechu. Toto nie je biblická definícia pokánia. Slovo "pokánie" pochádza z gréckeho slova "metánoia", čo je zloženým slovom a jeho pôvodný grécky význam bol "spoznanie, pochopenie, uvedomenie [stavu]". V reči Nového Zákona má však toto grécke slovo prenesený, výlučne biblický význam, vyjadrujúci "spoznanie a oľutovanie svojich [zlých] skutkov". Takže to môžeme chápať tiež ako zmeniť niečí názor alebo myslenie. Sväté Písmo nám tiež hovorí, že skutočné pokánie bude mať za následok aj zmenu správania:

Takže úplná biblická definícia pokánia je zmena myslenia, ktorá vedie k zmene správania. Pokánie a viera sa môžu chápať ako dve strany tej istej mince. Je nemožné umiestniť svoju vieru v Ježiša Krista ako Spasiteľa, bez toho, aby ste zmenili názor o tom, kto On je a čo urobil. Či už je to pokánie z úmyselného odmietnutia alebo pokánie z neznalosti alebo nezáujmu, je to zmena myslenia. Biblické pokánie vo vzťahu ku spáse je menenie svojej mysle od odmietnutia Krista, ku viere v Neho. Je veľmi dôležité, aby sme pochopili, že pokánie nie je činnosť, ktorú robíme, aby sme získali spasenie. Nikto nemôže učiniť pokánie a prísť k Bohu, iba ak ho Boh pritiahne k sebe:

Hoci pokánie nie je skutok, ktorým sa môže zarobiť spasenie, pokánie na spasenie má za následok skutky. Je nemožné skutočne a plne zmeniť názor bez toho, aby sa to odzrkadlilo na skutkoch. Vo Svätom Písme pokánie vedie k zmene správania. To je dôvod, prečo Ján Krstiteľ volal ľudí aby niesli ovocie hodné pokánia.

Osoba, ktorá naozaj činila pokánie z odmietnutia Krista k viere v Krista, bude mať viditeľný dôkaz o zmene života:

Správne definovanie pokánia je nutné pre spasenie. Biblické pokánie mení váš názor o Ježišovi Kristovi a obracia vás k Bohu vo viere pre spasenie. Takže pasáž v knihe Zjavenia Jána nehovorí o spáse zo skutkov, ale o pokání a to je v súlade s ostatnými knihami Nového Zákona. Podobne je to tak aj s touto pasážou:

 

 

Šiesty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Odporcovia Zjavenia Jána argumentujú, že Ježiš, podobne ako aj Pavol, povolili jesť mäso obetované modlám.

V skutočnosti Pavol hovorí len, že môžeme jesť všetko, ale nie mäso obetované modlám, ak vieme, že to je mäso obetované modlám. Preto sa nemáme vypytovať, lebo keď zistíme, že to mäso je obetované modlám, tak ho už nesmieme jesť, lebo by to bola účasť na modloslužbe:

Potvrdzujú to aj Skutky apoštolov:

Vidíme teda, že v tomto Zjavenie Jána neodporuje zvyšným knihám Nového Zákona.

 

 

Siedmy argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Aj tu, ako aj všade v knihe Zjavenia Jána, používa autor symbolizmus. Niektorí vyčítajú, že Ježiš tu zabíja nevinné deti. Ale to sa nemôže brať doslovne. Po prvé hovorí sa tu o detí Jezabel, ale Jezabel bola v dobe písania tohto spisu už stáročia mŕtva, vrátane všetkých jej potomkov. Myslí sa to obrazne. Jezabel stotožňuje zlo. Jej deti sa nemyslia biologické deti, vzhľadom na to, že sú už dávno mŕtve. Myslí sa to skôr v zmysle duchovnom. Každý, kto hreší, je dieťaťom Jezabel.

 

 

Ôsmy argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Pod pojmom vlažný sa myslí taký, ktorý nie je horlivý znovuzrodený kresťan, ale ani taký, ktorý zásadne Boha odmieta. Pravdepodobne niekto, kto o sebe vyhlasuje, že je kresťan, ale jeho viera nie je skutočná viera od srdca (tá pravá biblická viera, nie viera rozumom). A takýto nemôže byť spasený, ale to budem viac rozoberať v iných oblastiach teológie. Nejde o rozpor s ostatnými knihami Nového Zákona.

 

 

Deviaty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Každý, kto má byť spasený, nepôjde na súd, ale rovno do večného života:

Pretože ak by sme boli súdení, tak budeme zatratení, lebo každý zhrešil. Na súde totiž budú ľudia súdení z každého daromného slova:

Zo zvyšných kníh Nového Zákona vplýva, že len nespasení ľudia budú súdení podľa skutkov. Ale z kontextu v Zjavení Jána vyplýva, že všetci, aj veriaci aj neveriaci, budú súdení podľa skutkov. Je tu teda rozpor, ale je na úrovni teologickom, čiže moja interpretácia nemusí byť nutne správna.

 

 

Desiaty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Opäť ide o symbolizmus, ktorý si každý vykladá inak, preto nemožno jednoznačne povedať, že ide o rozpor s milujúcim Ježišom. Navyše, ak si vezmeme knihu proroka Izaiáša, tak tam sa píše:

Takže skôr ako o rozpor ide o súlad.

 

 

Jedenásty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Odporcovia knihy Zjavenia Jána majú dve otázky: 1. Ak nepovažujem knihu Zjavenia Jána za kánonickú, nebudem spasený? 2. Ktorý z tých stovky prekladov je ten bezchybný?

Odpoveď na prvú otázku je jednoduchá. Keď niekto neverí v knihu Zjavenia Jána, nemusí byť zatratený. Sväté Písmo nám len prináša slovo živého Boha, aby sme sa nejako dozvedeli o ňom. Človek môže uveriť v Pána a byť spasený, aj keby mu len niekto o Ježišovi povedal, a Sväté Písmo nikdy nevidel. V tejto pasáži sa píše o tom, že ubratie slov, alebo pridanie slov, je zlé. A to je opodstatnené, pretože je to zámerná manipulácia a prekrúcanie. Nikto, kto uverí v Pána, nemá dôvod si svojvoľne pridávať do Svätého Písma, čo sa mu páči, alebo zmazať pasáže, ktoré sa mu nepáčia. Treba jednotlivé knihy Svätého Písma prijímať tak, ako sú! Z tohto vyplýva aj odpoveď na druhú otázku, že pokiaľ nejde o úmyselné prekrúcanie, tak preklad je dostatočný.

 

 

Dvanásty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Odporcovia namietajú, že takto sa v Izaiášovi označuje Satan:

Aj keď je tu náznak, že v oboch prípadoch ide o ten istý titul, nemusí to byť to isté. Tento argument jednoducho nie je dostatočne presvedčivý, aby bola kniha Zjavenia Jána vylúčená z kánonu.

 

 

Trinásty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Zjavenie Jána nám podáva popis budúcnosti – ako budú vyzerať posledné dni a hlavne popis toho, čo čaká nespasených. Čo spôsobuje strach. Pričom v evanjeliách sa píše, že nemáme mať strach z budúcnosti:

Protiargument je, že ten, kto má silnú vieru, už sa nemusí báť ničoho, aj keby to bolo neviem ako strašné, pretože vedia, že budú mať večný život s Pánom.

 

 

Štrnásty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Podivné opisovanie Ježišovho výzoru, ešte neznamená rozpor. Vzhľadom na to, že celá kniha je plná symbolov, nedá sa potvrdiť ani vyvrátiť tento argument.

 

 

Pätnásty argument odporcov kanonizácie Zjavenia Jána:

Prečo by Ježiš zjavoval cca. 70 rokov po svojom odchode nejakému Jánovi niekde vo vyhnanstve veci o konci sveta? Ak by to bolo skutočne pravdivé posolstvo, určite by nám ho Ježiš povedal, keď hovoril o konci sveta. Ježiš síce hovoril podobenstvá, ale nám ich aj vysvetlil, čo znamenajú. A keď hovoril o konci sveta a svojom druhom príchode tak povedal aj:

Takže vidíme, že všetko dôležité, nám už vtedy povedal! Zjavenie Jána je zmes symbolov, existuje nespočetné množstvo jeho výkladov, dokonca ani v samotnej katolíckej cirkvi neexistuje jednotný výklad tohto Zjavenia. Ak obsahuje nejaké učenie tak je skryté, nejasné. Počas celej histórie bolo zneužívané rôznymi spoločenstvami na svoje vlastné neomylné predpovede sveta, ktoré sa vždy ukázali byť nesprávne. Ďalej, prečo by ho nezjavil niekomu vierohodnejšiemu, ako samotný Pavol, či niekto iný, kto nebude vzbudzovať počas nasledujúcich storočí toľké pochybnosti?

To podstatnejšie ale je, je tam niečo podstatné pre našu spásu? Odpoveď je – nie! V prvom storočí žili apoštoli a Ježišovo učenie prostredníctvom nich existovalo ešte dostatočne živé, my toto učenie máme spísané v 24 knihách (nepočítam 2. list Petra kvôli kritériu času, ani Júdov list), ale Zjavenie Jána má úplne odlišný charakter. Podstatou učenia bolo to, že Ježiš vstal z mŕtvych, to že sme prostredníctvom neho zachránení, ukázal nám, ako máme žiť, aby sa to páčilo Bohu, ale Zjavenie Jána sa na tieto veci vôbec nezameriava. Ak by tam bolo niečo podstatné pre našu spásu, tak táto podstatná vec by chýbala kresťanom, ktorý žili pred týmto Zjavením. Navyše, posledným prorokom bol Ján Krstiteľ, po ňom ešte predpovedal budúcnosť sám Ježiš, ale už neexistuje dôvod na ďalších prorokov.

Zástancovia kanonizácie Zjavenia Jána argumentujú, že Svätý Duch nám dal dar proroctva:

Ale prorokovať neznamená nutne predpovedať budúcnosť! Znamená to jednoducho interpretovať Božiu vôľu. Ak by naozaj dar proroctva znamenal predpovedať budúcnosť v takom zmysle, ako nám to predkladajú zjavenia, potom by sme ich mali zaznamenávať počas posledných cca. 2000 rokov. Ale do kánonu sa dostalo len jedno zjavenie a to Zjavenie Jána. Je dar proroctva obmedzený len na jedného človeka?

 

 

Názory kresťanských pisateľov a história (podrobne viď časť Kritérium rozšírenia):

Justín Mučeník (c.100-165) filozof a teológ, ktorý napísal svoje spisy v rokoch 145-163nl. O Zjavený Jána píše: „K tomu ide, že muž našinec, menom Ján, jeden z apoštolov Kristových, v zjavení, ktorého sa mu dostalo, predpovedal, že tisícročie tráviť budú tí, ktorí Kristovi nášmu uverili, a že napotom všeobecne a slovom večne spolu všetkých nastane vzkriesenie a súd.“ (Dialóg s Tryfónom 81)

Muratoriho Fragment (c.170) bol po Markiónovom kánone prvá zbierka kánonických kníh uznávaná v ortodoxnom kresťanstve. Muratoriho Fragment bol napísaný asi okolo roku 170nl. V ňom sa Zjavenie Jána nachádza ako kánonické.

Zjavenie Jána používajú Irenej z Lyonu (c.140-c.202) najvýznamnejším kresťanským teológom 2. storočia a mučeník, Klement Alexandrijský (150 – 215) jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku, Tertullianus (c.155–c.222) rímsky právnik, cirkevný otec a spisovateľ, Hippolytos Rímsky (c.170-235/6) grécky kresťanský teológ, cirkevný spisovateľ, presbyter v Ríme, neskôr protipápež (v rokoch 217 – 235) a bol žiakom Ireneja z Lyonu, Hilarius z Poitiers (c.315-367) latinský cirkevný otec, spisovateľ a biskup z Pictavia (dnes Poitiers) v Galii, Atanáz Alexandrijský (c.295-373) alexandrijský patriarcha, Epifánius Salaminský (c.310–403) biskupom v Salamine, Didymus Slepý (c.313-398) kresťanský teológ 4. storočia, Hieronym (c.347-420) autor latinskej verzie Svätého Písma zvaného Vulgáta, Augustín z Hippa (354-430) kresťanský teológ, spisovateľ, filozof a jeden zo štyroch veľkých otcov západnej cirkvi, od roku 395/6 hipponský biskup, Tyrannius Rufinus (c.344-410) historik, mních a teológ, známy hlavne ako prekladateľ gréckych cirkevných otcov z gréčtiny do latinčiny, predovšetkým Origena, rímsky pápež Inocent I. (378-417), Cassiodorus (488-583) rímsky filozof, encyklopedista, minister gótskeho cisára Teodoricha, významný hodnostár aj za jeho nástupcov, Leontios Byzantský (585-662) biskup Lemesosu, Izidor zo Sevilly (c.560-636) sevillský biskup, encyklopedista v prvej polovici 7. storočia, Ján Damašský (675/6-749) byzantský teológ, hymnograf a poradca jeruzalemského patriarchu v teologických otázkach v prvej polovici 8. storočia, Mkhitar z Ayrivanku (c.1230-c.1300) arménsky mních, básnik, pisár, učiteľ a historik.

Origenes (185 – 254) cirkevný učiteľ a teológ, najznámejším a najvýznamnejším predstaviteľom alexandrijskej školy. Zjavenie Jána zaraďuje do skupiny Homologoumena – teda spisy, ktoré sú uznávané cirkvami rovnako na západe aj na východe.

Eusébios Cézarejský (263–339) grécky biskup v meste Caesarea, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie a bol jeden z vedúcich otcov Nicejského koncilu. O Zjavení sa vyjadruje tak, že kto chce, ho môže uznať a kto nechce ho nemusí uznať aj keď sám ho uznáva.

„Bude na mieste zopakovať práve uvedené spisy Nového Zákona. Na prvom mieste treba uviesť sväté štvorčíslie evanjelií. Potom sú to Skutky apoštolov. Po nich listy Pavlové, ku ktorým podľa poradia sa pripája takzvaný prvý list Jánov a list apoštola Petra. K nim možno pripojiť, ak chcete, Jánovo Zjavenie. O tomto Zjavení na vhodnom mieste uvediem, čo si o ňom starí myslia. Tieto spisy sú všeobecne uznávané za pravé. K tým však, o ktorých sa pochybuje, ale sú všade známe, patrí list Jakubov, Júdov, rovnako tak aj druhý list Petrov a takzvaný druhý a tretí list Jánov, či už ich napísal evanjelista, či iný toho istého mena. Medzi nepravé nutné počítať Skutky Pavlove (Acta Pauli), takzvaného Pastiera, Zjavenie Petrovo, okrem týchto list, ktorý nesie meno Barnabáša a takzvané Učenie apoštolov (Didaché). Ako bolo povedané, možno tu zaradiť aj Jánovo Zjavenie, ak chce niekto. Ako som poznamenal, niektorí ho zavrhujú, iní ho však počítajú medzi pravé spisy. (Cirkevné dejiny 3:26)

O autorstve Zjavenia Jána píše: „Čoskoro na to hovorí Dionysius o Janovom Zjavení: „Niektorí z našich predchodcov vyhlásili túto knihu za nepravú a úplne ju zavrhli. Vyvracali kapitolu za kapitolou a ukazovali, že kniha je nezrozumiteľná bez akéhokoľvek vnútorného spojenia. Tiež nadpis knihy vyhlasujú za nesprávny. Hovorili, že to nie je žiadne Jánovo dielo a tiež vôbec nie zjavenie, lebo všetko je zahalené hustým závojom nezrozumiteľnosti. Žiadny apoštol, áno, ani žiadny svätý pravoverný muž že nenapísal túto knihu, ale Cerinthus, ktorý založil po ňom nazvanú sektu. Cerinthus vraj chcel tým len dať svojim myšlienkam hodnoverné meno. Veď jeho názor spočíval v tom, že Kristovo kráľovstvo bude mať pozemský ráz a v ňom že bude mať to, po čom zmyselný a pozemský zmýšľajúci človek túži, teda ukojenie brucha a zvieracích pudov. To znamená že túžil po jedle, pití, svadobných radovánkach, slávnostiach, obetných hostinách a myslel si, že to okrášli týmto spôsobom. Ja sám nechcem však knihu zavrhovať, pretože mnoho bratov na nej veľmi lipnú. Môj názor je, že je nad naše chápanie, a domnievam sa, že uvedené udalosti majú skrytý a úplne obdivuhodný zmysel. Aj keby som ju nepochopil, cítim, že slová majú hlbší zmysel. Meriam a posudzujem je nie podľa svojej vlastnej schopnosti. Skôr im verím. Považujem ich za oveľa vznešenejšie, než aby som to mohol pochopiť. Nezavrhuje, čo nemôžem pochopiť. Skôr obdivujem, aj keď som to nepochopil.“ Keď potom Dionysius celú knihu podrobne prebral a dokázal, že nie je možné doslovne chápať slová, pokračuje: „Na konci celého takzvaného proroctvo velebí prorok ako tých, ktorí podľa tohto proroctva konajú, ako aj seba. „Blahoslavený, kto plní prorocké slová tejto knihy, a ja Ján som to počul a videl“ (Zj 22,7,8). Že sa teda volá Ján a že spis je od nejakého Jána, to nepopieram. Dochádzam k tomu, že je to dielo svätého Bohom omilosteného muža. Nerád by som priznal, že tento muž je apoštolom, Zebedeovým synom, Jakubovým bratom, ktorý napísal evanjelium zvané Jánovo evanjelium a katolícky list. Zo spôsobu vyjadrovania ako aj z celého usporiadania uzatváram, že autorom nie je jeden a ten istý človek. Veď evanjelista nikde neuvádza svoje meno a nehovorí o sebe ani v evanjeliu, ani v liste.“ Čoskoro na to Dionysius dodáva: „Ján nikdy neoznačuje ani sám seba, ani niekoho iného za autora. Kto napísal Zjavenie, ten však hneď na začiatku uvádza svoje meno: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby oznámil svojim služobníkom, čo sa má onedlho stať. A dal to naznačiť svojim anjelom, ktorého poslal k svojmu služobníkovi Jánovi. Ten dosvedčuje, čo Boh hovoril a Ježiš svedčil, všetko, čo videl“ (Zj 1,1,2). Potom tiež píše: „Ján siedmich kresťanským obciam v Ázii: Milosť vám a pokoj“ (Zj 1,4). Evanjelista však ani raz neuvádza svoje meno v katolíckom liste, ale úplne jednoducho začal s tajomstvom božského zjavenia: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli“ (Ján 1,1). Kvôli tomuto zjavenie totiž Pán velebil aj Petra. „Blahoslavený si, Šimon, syn Jánov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“ (Mt 16,17). Avšak ani v takzvanom druhom a treťom Jánovom liste, hoci sú veľmi krátke, nie je uvedené Jánovo meno, ale bez uvedenia mena je tam napísané "presbyter". Ján zo Zjavenia naproti tomu nepovažuje dokonca za dostačujúce uviesť svoje meno raz a potom pokračovať vo svojom rozprávaní, ale opätovne hovorí: „Ja Ján, váš brat a spoluúčastník v súžení, v kráľovstve a v trpezlivosti Ježišovom, bol som na ostrove menom Pathmos pre slovo božie a pre svedectvo o Ježišovi“ (Zj 1,9). Tiež na konci svojho Zjavenia ešte hovorí: „Blahoslavený, ktorý plní prorocké slová tejto knihy. A ja, Ján, som to počul a videl“ (Zj 22,7,8). Že autorom Zjavenia je nejaký Ján, tú sa musí veriť jeho slovu. Čo však je to za Jána, to je neisté. Veď ani nehovorí o sebe ako často v evanjeliu, že je to ten učeník, ktorého Pán miloval, ktorý ležal na hrudi Pána, ani že je bratom Jakuba, ani že videl a počul Krista. Jeden z týchto výrazov by však predsa len použil, keby chcel jasnejšie označiť seba. O tom ale ani slovo. Len seba menuje ako nášho brata a spoluúčastníkov a ako Kristovho svedka a považuje sa za blaženého, lebo videl a počul zjavenie. Podľa môjho názoru malo mnoho ľudí rovnaké meno ako apoštol Ján. Veď z lásky, z obdivu, z horlivej túžby ho nasledovať a byť rovnako milovaní prijali mnohí toto meno, rovnako tak mnohí prijali meno Petra a Pavla. V Skutkoch je uvádzaný tiež iný Ján priezviskom Marek, ktorého Barnabáš a Pavol vzali sebou ako sprievodcu. O ňom sa hovorí: „Ako vysluhovateľa mali sebou i Jána“ (Sk 13,5). Či tento napísal Zjavenie, nemôžem povedať. Veď nie je oznámené, že by s nimi išiel do Ázie, ale sa hovorí: „Keď odplávali do Pafu, prišli Pavol a jeho sprievodcovia do Perge v Pamfýlii; Ján sa však od nich odlúčil a vrátil sa do Jeruzalema“ (Sk 11,13). Ja považujem za autora skôr iného Jana, totiž jedného z tých, ktorí boli v Ázii. Veď v Efeze sa majú nachádzať dva náhrobky s menom Ján. Tiež z myšlienok, výrazov a ich spojenie možné ľahko usúdiť, že tento Ján bol iný ako Ján (evanjelista). Evanjelium a list sa navzájom dopĺňajú a rovnako začínajú. Evanjelium: "Na počiatku bolo Slovo", list: "Čo bolo na počiatku". V evanjeliu sa hovorí: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. A videli sme jeho slávu, slávu ako jednorodeného od Otca“. V liste sa hovorí s malou obmenou: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, čo sme prezreli a čoho sa naše ruky dotkli, totiž o slove života -a život sa zjavil“ (1J 1,1,2). Toto bolo oznámené, lebo, ako ukazuje v nasledujúcom vystupuje proti tým, ktorí popierali vtelenie Ježiša Krista. Preto z opatrnosti pridáva: „Čo sme videli, zvestujeme vám, život večný, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám; čo sme videli a počuli, zvestujeme vám“ (1 Ján 1,2,3). Ján zostáva sebe verný a neodchyľuje sa od svojho predsavzatia, ale všetko uvádza tými istými slovami. V krátkosti chceme niektoré uviesť. Kto ho pozorne číta, nájde v oboch spisoch často slová: život, svetlo, varovanie pred tmou, pravda, milosť, radosť, telo a krv Pána, súd, odpustenie hriechov láska Božia, príkaz vzájomnej lásky, zachovávať všetky prikázania, premáhanie sveta, diabla, antikrist, prisľúbenie Ducha Svätého, Božie synovstvo, Boh, ktorý vo všetkom od náš žiada vieru a všade Otec a Syn. Skrátka keď berieme do úvahy všetky zvláštnosti, je jasne vidieť v evanjeliu a v liste jedného a toho istého spisovateľa. Zjavenie naproti tomu je veľmi odlišné. Nemá so žiadnym z týchto spisov spojitosť ani príbuznosť. Áno, neraz, aby som sa tak vyjadril, ani hlásku s nimi spoločnú. V listoch – o evanjeliu ani nehovorím – nie je zmienka či náznak Zjavenia. Ani v Zjavení nie je zmienka o listu, zatiaľ čo Pavol vo svojich listoch predsa uvádza mnohé náznaky o svojom zjavení, hoci ich nenapísal ako knihu. Okrem toho zo spôsobu písania sa dá poznať, že evanjelium aj listy sú odlišné od Zjavenia. Evanjelium i listy sú písané peknou gréčtinou a výrazovo i skladbou sú si blízke. Sotva sa v nich nájde barbarizmus, či výrazy ľudovej gréčtiny. Ako sa zdá, mal oba dary, ktoré mu Pán prepožičal, totiž dar poznania a dar vyjadrovania. Nepopieram však, že mal videnie, a že dostal dar vyššieho poznania a prorocký dar. Spoznávam však, že jeho reč aj výrazy nie sú čisto grécke, ale že užil barbarských výrazov a tu a tam aj ľudové reči. Uviesť ich nepovažujem za potrebné. Nech nikto nemá však dojem, že by som sa posmieval. Mojím úmyslom bolo ukázať na rozdielnosť týchto spisov“.“ (Cirkevné dejiny 7:25)

Cyril Jeruzalemský (c.313-386) biskup v Jeruzaleme a  významný teológ. Vo svojich Katechézach 4:36 z roku okolo 350 uznával všetky spisy dnešného Nového Zákona okrem Zjavenia Jána.

Zjavenie Jána sa nenachádza vo Vatikánskom kódexe (325-350), v sýrskom preklade Svätého Písma pochádzajúci zo začiatku 5. storočia Pešita, Kódexu Barocciani (c.692nl.).

Zoznam 60 kánonických kníh (7. storočie) je zoznam 60 kánonických kníh Starého a Nového Zákona pochádzajúceho so 7. storočia od neznámeho autora. Tento zoznam ho síce neuvádza, ale ani nehovorí, že je to apokryf.

Ale uvádzajú ho Sinajský kódex (330-360), Alexandrijský kódex (400-440), Efraimov prepísaný kódex (5. storočie), Clermontského kódexu (6. stočorie) a Synopsis Scripturae Sacrae (6. storočie).

Rovnako tak aj Koncil v Ríme (382nl.), Koncil v Hippo (393nl.) aj ďalšie dva koncily konané v Kartágu v rokoch 397 a 419.

Koncil v Laodicei (363nl.) Na tomto v roku 363 boli prijaté všetky knihy súčasného Nového Zákona s výnimkou knihy Zjavenia Jána:

Kánon 60: ... A tieto sú knihy Nového Zákona: štyri evanjeliá, podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána; Skutky apoštolov, sedem katolíckych listov, menovite – jeden Jakubov, dva Petrove, tri Jánove, jeden Júdov, štrnásť listov Pavlových, jeden Rimanom, dva Korinťanom, jeden Galaťanom, jeden Efezanom, jeden Filipanom, jeden Kolosanom, dva Solúnčanom, jeden Hebrejom, dva Timotejovi, jeden Títovi a jeden Filemonovi.

(Pozn.: Pravovernosť tohto kánonu je spochybňovaná, pretože chýba v niektorých dochovaných rukopisov.)

Apoštolské kánony (380nl.) je zbierka cirkevných vyhlášok ranokresťanskej cirkvi pochádzajúcej z roku 380. Obsahuje všetky knihy dnešného Nového Zákona s výnimkou knihy Zjavenia Jána.

Kánon 85: Nech nasledujúce knihy sa počítajú úctyhodné a posvätné vám všetkým, obom kléru aj laikom. ... Naše vlastné knihy, teda tých, Nového Zákona, sú: štyri evanjeliá podľa Matúša, marka, Lukáša a Jána, štrnásť listov Pavla, dve listy Petra, tri Jána, jeden Jakuba a jeden Júdu. Dva listy Klementa a konštitúcie moje Klementove, adresované vám biskupom, vo ôsmych knihách, ktoré nemajú byť publikované, z dôvodu mystických vecí v nich. A Skutky apoštolov.

Gregor Naziánsky  (329-389) patrí medzi najvýznamnejších gréckych rano-kresťanských teológov 4. storočia a bol biskupom v Sasime. Na sklonku svojho života okolo roku 380 spomína vo svojich básňach (I. xii. 5 ff.)  zoznam kníh Nového Zákona, ktorý sa zhoduje s našim, len chýba kniha Zjavenia Jána. Avšak Gregor Naziánsky vedel o jeho existencii, lebo ho miestami v iných prácach počas života aj citoval. Takže ho zrejme nepovažoval za kánonický.

„Matúš vskutku napísal pre Židov nádherné dielo Krista,

A Marek pre Taliansko, Lukáš pre Grécko,

Ján, veľký kazateľ, pre všetkých, prichádzajúcich do nebies.

Potom Skutky múdrych apoštolov,

A štrnásť listov Pavla,

A sedem katolíckych [listov], z ktorých Jakubov je jeden,

dva Petra, tri Jána ešte.

A Júdov je siedmy, máte všetko.

Ak je niektorý veľa nich, ten nepatrí medzi pravé [knihy].“

Tento zoznam schválila aj Trullská synoda v roku 629. Pravoslávnymi je táto synoda považovaná za ekumenický koncil, ale vzhľadom na neprítomnosť západných biskupov ju za ekumenickú katolíci nepovažujú.

Cheltenhamský kánon (365-390) vznikol v Afrike v druhej polovici 4. storočia. V kánone chýbajú spisy: Hebr, Jak a Júd. K spisom 2Pt, 2Jn, 3Jn sa autor stavia ako k pochybným.

 „Podobne zoznam Nového Zákona:

Štyri evanjeliá                   Matúš                  2700 riadky

Marek                  1700 riadky

Ján                        1800 riadky

Lukáš                   3300 riadky

Všetky riadky robia                                       10,000 riadky

Listy Pavla                                                         13 v číslach

Skutky apoštolov                                           3600 riadky

Apokalypsa                                                      1800 riadky

3 listy Jána                                                        350 riadky

[jeden len]

2 listy Petra                                                       300 riadky

[jeden len]”

Filastrius z Brescie (c.330-397) biskup Brescie. Tých, čo odmietajú Jánovo evanjelium alebo jeho Zjavenie, považuje za kacírov, aj keď sám Jánovo zjavenie do kánonu nedal.

Amfilochios Ikonijský (c.340-c.400) biskup a bratranec Gregora Naziánskeho. Vo svojej básni Iambics for Seleucus spomína všetky knihy dnešného Nového Zákona, ale Zjavenie Jána považuje za nekánonické: „Je čas, aby som hovoril o knihách Nového Zákona.

Prijmite len štyroch evanjelistov:

Matúša, potom Marka, potom sa Lukáš ako tretí

pridal, Ján sa počíta ako štvrtý v čase,

...

Prijmite od Lukáša druhú knihu tiež,

katolíckych Skutkov apoštolov.

...

Pavol písal v múdrosti cirkvám

dvakrát sedem listov, jeden Rimanom,

k ktorému je potrebné pripočítať dva Korinťanom,

a tiež Galaťanom a Efezanom,

po ktorej je jeden Filipanom, potom tie písané

Kolosanom, Solúnčanom dva,

dva Timoteovi a Títovi a Filemanovi

jeden každému, a Hebrejom jeden.

Niektoré hovoria, že Hebrehom je falošný,

...

Čo teda zostáva? Katolícke listy

niektoré hovoria, že sedem, iní len tri

musia byť prijaté, jeden Jakubov,

jeden Petrov, jeden Jánov,

inak tri Jána a spolu s nimi dva

Petra a tiež Júda je siedmy.

Apokalypsa Jána, opäť,

niektorí schvaľujú, ale väčšina

považuje to za podvrh.(Iambics for Seleucus)

Zjavenie Jána odmietol Theodor z Mopsuestie (c.350-428/9) sýrsky teológ, predstaviteľ antiochijskej školy a druhým konštantínopolským koncilom odsúdený ako heretik. Rovnako tak aj Titus z Bostry (?-c.378) kresťanský teológ a biskup Bostry, sýrska preklad Svätého Písma Pešita. Po vzoru Pečity aj Ján Zlatoústy (c.347 – 407) konštantínopolský patriarcha a Theodorétos z Kyrrhu (393 –  c.457) jeden z posledných významných predstaviteľov antiochijskej teológie, či Abdisho bar Berika (?-1318) jeden z najvýznamnejších spisovateľov a biskupom Asýrskej cirkvi Východu. Ani Junilius (6. storočie) biskup v Afrike tento spis považoval bez autority.

O Zjavení Jána sa nikdy nezmienil ani Kosmas Indikopleustés (6. storočie) alexandrijský obchodník a neskôr mních Sinajského kláštora.

Decretum Gelasianum pochádza z prvej polovici 6. Storočia. Obsahuje všetky spisy dnešného Nového Zákona, vrátane Zjavenia Jána.

Nikefor I. (c.765-811) bol byzantský cisár a konštantínopolský patriarcha. Ten uznával všetky spisy dnešného Nového Zákona okrem Zjavenia Jána. Zjavenie Jána spolu so Zjavením Petra, listom Barnabáša a Evanjelia Hebrejom dáva do skupiny Antilegomena, čiže sporných spisov.

Arménska apoštolská cirkev nemala Zjavenie Jána v kánone až do roku okolo 1200.

V období reformácie pochybnosti nad listom Júdu mal Erazmus Rotterdamský (1467-1536) holandský filozof, predstaviteľ zaalpského humanizmu a renesancie, Tomáš kardinál de Vio/kardinál Kajetán (1469-1534) filozof, teológ, exegéta, kardinál a generálny predstavený dominikánskej rehole a samotní reformátori ako Johannes Oecolampadius (1482-1531) a Andreas Bodenstein von Karlstadt (1486-1541).

Martin Luther (1483-1546) nemecký protestantský teológ, kazateľ a reformátor, najprv vylúčil list Hebrejom, Jakubov list, Júdov list a Zjavenie Jána. Nepovažoval ich za inšpirované Duchom Svätým. Neskôr ich dal ako dodatok k Novému Zákonu ako apokryfy.

Ulrich Zwingli (1484-1531) švajčiarsky protestantský teológ a reformátor. Nepovažoval spis Zjavenie Jána za inšpirovanú Duchom Svätým (Works, ed. Schuler II, tzn. 169). Avšak on nechcel kánon v kánone a tak prijal Sväté Písmo ako celok.

Ján Kalvín (1509-1564) francúzsky protestantský teológ a reformátor. Vo vzťahu k Novému Zákonu nikdy nenapísal komentár k druhému a tretiemu listu Jána a k Zjaveniu Jána. Druhý a tretí list Jána vzhľadom na ich rozsah sú ospravedlniteľné. Komentáre písal systematicky za sebou, takže vynechanie týchto spisov vyvoláva otázky. Na druhú stranu Kalvín citoval z knihy Zjavenia najmenej desať krát.

Tridentský koncil (1546nl.) bol koncil Katolíckej cirkvi, ktorého úsilím bola protireformácia. Na tomto koncile bol zoznam kníh Nového Zákona vyhlásený za nemenný.

 

 

Záver:

Kniha Zjavenie Jána je najkontroverznejšia kniha Nového Zákona. Autorstvo pripisované apoštolovi Jánovi bolo sporné už v staroveku. Mnoho moderných odborníkov sa domnieva, že autorom nebol apoštol Ján, ani sám autor sa tak nenazýva, a nič tomu ani nenasvedčuje. Preto zásadný argument pre kanonizáciu Zjavenia Jána a to apoštolský pôvod (od apoštola Jána), možno vylúčiť. Čo sa týka samotnej kanonizácie, tak spory sa viedli po celú históriu, jej prípadné vylúčenie teda má aj historický podtext. A ako som to vyjadril v pätnástom argumente odporcov kanonizácie Zjavenia Jána, nebudem ju považovať za inšpirovanú Svätým Duchom.

 

 

Zdroje:

Cudzojazyčné:

https://en.wikipedia.org/wiki/Seven_Spirits_of_God

http://www.gotquestions.org/seven-spirits-God.html

http://www.christian-community.org/library/revelheresy.html

http://www.revelation-101.org/

http://www.jesusfamilies.org/hot_topics/revelation.htm

http://revelationcourse.blogspot.com/2010/11/critical-analysis.html

http://www.news24.com/MyNews24/Book-of-Revelations-Heresy-20130212

http://michaeljkruger.com/the-book-of-revelation-how-difficult-was-its-journey-into-the-canon/

http://www.religioustolerance.org/chr_ntb5e.htm

http://en.wikipedia.org/wiki/Book_of_Revelation

http://www.gotquestions.org/Jesus-lukewarm-faith.html

http://christianity.net.au/questions/what_is_a_lukewarm_christian_are_they_really_christians_and_are_they_saved

http://www.quiveringdaughters.com/2010/09/myth-of-lukewarm-christian.html

http://www.thenazareneway.com/Lucifer Satan or Goddess.htm

http://www.gotquestions.org/morning-star.html

http://www.patheos.com/blogs/exploringourmatrix/2012/06/is-jesus-satan.html

http://www.kjv-only.com/isa14_12.html

https://www.christiancourier.com/articles/1105-what-is-the-morning-star

Iné:

http://www.gotquestions.org/Slovencina/pokanie-spasenie.html

http://sk.wikipedia.org/wiki/Pok%C3%A1nie

http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=pok%C3%A1nie

http://www.dobreslovo.sk/data/2011/ponuka-na-citanie-a-stiahnutie/citaj-ponuka-na-citanie-a-stiahnutie-2/sviatosti/sviatost-pokania/9-sviatost-pokania/

http://www.gotquestions.org/gift-of-prophecy.html