Stanovenie kritérii

Úvod Biblistika Nové Písmo 1 Stanovenie kritérii

Na úvod uvediem, podľa akých kritérií ranní cirkevní otcovia posudzovali kanonizáciu jednotlivých spisov. Neexistovala presná vedecká kritériológia vo vlastnom slova zmysle. Ani Origenes neformuloval jasný a presný kritický princíp pre prijatie alebo odmietnutie niektorých spisov. Okolo polovici 2. storočia sa prešlo od teologického kritéria analógie viery používanej v období živej tradícii k exaktne vedeckému kritériu dôkazu vtedy, keď bola spochybňovaná hodnovernosť niektorých spisov pochádzajúcich predovšetkým od gnostických siekt. Toto je zoznam troch najdôležitejších kritérií, ktoré musel spĺňať spis, aby bol prijatý do kánonu Svätého Písma:

1. Kritérium historicko-literárne: Apoštolský pôvod – "apostolicitas"

– Napísané apoštolom, alebo jeho priamym spolupracovníkom, ideálne priamo poverený apoštolom. Napr.: Markovo evanjelium bolo napísané z poverenia apoštola Petra.

– Spísané v najstaršom období, t.j. 1. storočie.

– Závislé na prvotnej kresťanskej cirkvi.

Prípad antiochijského biskupa Serapiona okolo roku 190, ktorý povolil v Kilíkii predčítanie Petrovho evanjelia, ukazuje, že toto kritérium samo o sebe nestačí. Keď si Petrovo evanjelium neskôr sám prečítal, vyhlásil ho za heretické a zakázal ho. To nebola otázka autenticity, ale pravovernosti.

Na druhej strane ale treba poznamenať, že bolo dokázané, že druhý list Petrov nenapísal apoštol Peter, no aj tak bol prijatý do kánonu. V tomto prípade sa jasne uplatnili ďalšie kritériá.

2. Kritérium teologické: Pravá viera – "sensus fidelium"

– Interpretácia vtelenia nesmela odporovať ortodoxnej interpretácii odovzdanej živou tradíciou.

Ale ani toto kritérium nestačilo. Dokonale pravoverné dielo Skutky Pavlove napísané za účelom vyzdvihnutia Pavlovej osobnosti sa ukázalo neskôr ako nepravé. Jeden kňaz v Malej Ázii priznal, že ich napísal on a bol zosadený z úradu. (Pozn.: takto to spomína Tertullianus)

3. Kritérium liturgické: Verejné liturgické predčítanie – "universalita"
– čítalo sa od apoštolských čias

– spis sa ukázal ako užitočná pre vieru

– prešla skúškou v zmysle pre rozlíšenie
Muselo sa teda dokázať, či kniha bola čítaná v kresťanských zhromaždeniach od apoštolských čias, alebo nie. Toto kritérium ukazuje na dôležitosť liturgie pre určenie kánonu. Dobre vieme, že sa verejne čítali aj iné knihy, napr. Didaché, 1. a 2. Klementov list, Hermov Pastier, Barnabášov list atď., ktoré potom do kánonu prijaté neboli, aj keď v prvej dobe niektoré z nich boli považované za inšpirované Svätým Duchom. Dôvodom ich vylúčenia nebolo ani teologické kritérium pravovernosti (boli to knihy pravoverných), ani prostý fakt, že sa nepovažovali za knihy apoštolského pôvodu.
Tieto kritériá sa nevyužívali vždy a ani spolu. Niekedy sa použilo jedno, inokedy druhé. Je pravdepodobné, že existovali aj ďalšie kritériá, menej všeobecné, viazané na osobitné okolnosti, ako snaha vylúčiť Zjavenie Jánovo.

Teraz uvediem kritéria, podľa ktorých budem v tomto článku spätne posudzovať kanonizáciu spisov:

1. Kritérium času: Spisy musia byť napísané v období apoštolských otcov (patria medzi nich apoštoli a ich učeníci, obdobie: 1. storočie až prvá polovica 2. storočia) a to prvou generáciou ak majú byť v protokánone (k apoštolským otcom sa radí 1. a 2. generácia kresťanských pisateľov: 1. generácia – apoštoli a ich rovesníci, prípadne učeníci (1. storočie), 2. generácia – učeníci apoštolov, narodení dávno po Kristovom nanebovstúpení, ale nemusia sa nutne zaraďovať k apoštolským otcom, ide len o to obdobie. Do deuterokánonu môžu byť zaradené aj spisy druhej generácie, ale nesmú to byť evanjeliá ani zjavenia (pretože tieto dva žánre musia mať teologickú podstatu inšpirovanú Svätým Duchom!)

2. Kritérium rozšírenia: Musel byť miestami uznávaný ako kánonický. Za rozšírené spisy budem pokladať: Tie, ktoré viacerí pisatelia pokladali za kánonické + tie, ktoré pisatelia nepokladajú za kánonické, ale píšu, že sú rozšírené a v obľube.

3. Kritérium celistvosti: Musel sa zachovať celý. Ak nejaký spis už neexistuje, prípadne máme iba nejaké krátke úryvky z neho, už dnes je jeho užívanie nepraktické. To isté platí, ak máme viacero verzií toho istého spisu.

4. Kritérium súladu: Spisy nesmú odporovať knihám protokánonu Starého Zákona (viď časť o kánone Starého Zákona), t.j. Zákon, Proroci a Žalmy – tie boli vždy všeobecne uznávané ako protokánonické už v čase Ježiša Krista. V prípade, že spisy spĺňajú všetky kritéria, treba posúdiť ich súlad aj s ostatnými spismi, ktoré spĺňajú všetky kritéria. Spis môže odlišne uvádzať niektoré veci, pokiaľ teologická podstata sa nemení. Keďže nebudem rozoberať teologické rozpory (pretože môžu byť len zdanlivé), jediný prípad odporovania je citácia nejakého proroka, pričom to nie je proroctvo v Starom Zákone, ale v nejakom nekánonickom spise. Proroctvo pochádza iba z inšpirácie Svätého Ducha a ak je spis nekánonický, ide o falošné proroctvo a teda teologická podstata nie je inšpirovaná Svätým Duchom.

5. Kritérium historicity: Nesmie v spise byť jednoznačné historické omyly, ako to bolo pri starozákonných spisoch, napr.: Tobiáš žil, keď Asýrčania dobyli Izrael v roku 722pnl. A taktiež, keď Jeroboám rebeloval proti Júdovi v roku 931pnl., čo by ho učinilo 209 ročným; avšak záznam o jeho živote tvrdí, že žil len 158 rokov. Ďalej kniha Judita hovorí o Nakadnecarovej vláde v Ninive namiesto v Babylone. Omyly sú tolerovaná iba do určitej miery podobne ako to je v kritériu súladu.

Kritérium autorstva: Nesmú byť pochyby, že ide o podvrh. Aj keď toto kritérium voľakedy bolo považované za jedno z najhlavnejších, v súčasnosti sa už nedá aplikovať. Ak chceme byť nestranní, tak sa nedá jednoznačne potvrdiť ani vyvrátiť, kto je autorom daného spisu.

Kritérium obsahu: Toto kritérium nie je ani kritérium pri posudzovaný kanonizácii spisu, skôr ide o to, ktoré žánre spisov môžu byť v kánone.

Existujú 3 kategórie – 1. protokánon, 2. deuterokánon, 3. nekánonické.

A spisy možno rozdeliť do 6 skupín podľa obsahu:

1. Spisy v ktorých sú výroky Ježiša počas jeho života (zväčša evanjeliá)

2. Spisy obsahujúce život apoštolov (zväčša skutky)

3. Listy apoštolov a ich učeníkov

4. Spisy obsahujúce proroctvá a zjavenia

5. Spisy obsahujúce určité zhrnutie učenia (napríklad katechizmy)

6. Spisy obsahujúce obhajobu učenia (ide o apológie)

Do protokánonu môžu byť zaradené všetky skupiny spisov okrem 4. a 6. skupiny. Do deuterokánonu môžu byť zaradené skutky, listy, katechizmy a nemôžu byť zahrnuté: evanjeliá (pretože ak ich teologická podstata nie je inšpirovaná Svätým Duchom, potom ide o zámerne vymyslené veci), zjavenia (pretože proroctvá, môžu byť len od Boha a deuterokánonické spisy, ako som v úvode načrtol, budú spisy, ktorých teologická podstata nie je inšpirovaná Svätým Duchom). 6. skupina spisov nemôže byť zaradená ani do protokánonu ani do deuterokánonu z dôvodu, že ide o obhajobu kresťanského učenia. Lenže, aby sa nejaké učenie mohlo obhajovať, musí už existovať nejaká forma kánonu, resp. niečo, podľa čoho sa posudzuje pravdivosť učenia. Toto rovnako platí aj o spisoch, ktoré už vychádzajú z kníh Nového Zákona, resp. už predpokladajú existenciu nejakého kánonu. V našom prípade sa to aplikuje len na päť spisov a to: Didaché, Listy Ignáca z Antiochii, Polykarpov list Filipanom, Aristeidova apológia a List Diognetovi. Všetky tieto spisy už vychádzajú z predpokladu existencie nejakého kánonu. To je aj dôvod, prečo Listy Ignáca z Antiochii a Polykarpov list Filipanom boli síce rozšírené a čítané, dokonca uznávané za autentické, ale nikdy sa o nich nehovorilo ako o kánonických. 4. skupina spisov, čiže zjavenia a proroctvá nemôžu byť v protokánone. Existujú dva druhy zjavení – 1. odvolávajúce sa na apoštolský pôvod a 2. zvyšné. Tie odvolávajúce sa na apoštolský pôvod podliehajú prísne kritériu času a najstaršie z nich je Zjavenie Petra a to pochádza až z prvej polovice druhého storočia. Zvyšné, ktoré sa neodvolávajú na apoštolský pôvod, u nich sa nedá dokázať autenticita od Boha. Aj keď sa argumentuje, že máme od Svätého Ducha dar proroctva:

Ale prorokovať neznamená nutne predpovedať budúcnosť! Znamená to jednoducho interpretovať Božiu vôľu. Ak by naozaj dar proroctva znamenal predpovedať budúcnosť v takom zmysle, ako nám to predkladajú zjavenia, potom by sme ich mali zaznamenávať počas posledných cca. 2000 rokov. Ale do kánonu sa dostalo len jedno zjavenie a to Zjavenie Jána. Je dar proroctva obmedzený len na jedného človeka?