Rozsah kánonických spisov

Úvod Biblistika Kánon Starého Písma4 Rozsah kánonických spisov

Rovnako, ako v prípade kánonu Nového Písma, je nutné si definovať aj rozsah kánonických spisov Starého Písma, ktorý možno považovať za „norma normans“

 

Mazoretský text

Súčasný rabínsky judaizmus používa tzv. mazorestký text. Nakoľko sa rabínsky judaizmus vyvinul z farizejstva, je tu predpoklad, že zachováva textový typ z čias pôsobenia Ježiša Krista. Najstaršie rukopisy mazoretského textu sú však až zo začiatku 11. stor. n. l. Napriek tomu zvitok En-Gedi (okolo 210 – 390 n. l.) je identický s mazoretským textom a aj niektoré zvitky od Mŕtveho mora (3. stor. p. n. l. – 1. stor. n. l.) dosvedčujú, že mazoretský text má pôvod v období druhého chrámu. Mazoretský text je preto nutné brať do úvahy.

 

Zvitky od Mŕtveho mora

Zvitky od Mŕtveho mora pochádzajú z obdobia 3. stor. p. n. l. – 1. stor. n. l., a teda sú z oblasti aj z doby pôsobenia Ježiša Krista či skoršej doby. Je preto nutné ich brať do úvahy.

 

Samaritánský Pentateuch

Samaritánský Pentateuch tvoria knihy Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium napísané samaritánskym písmom používaný Samaritánmi. Jedným z hlavných rozdielom medzi mazoretským a samaritánskym textom je, že podľa mazoretského textu bolo Izraelitom povedané, aby vstúpili do zasľúbenej zeme a postavili oltár na vrchu Ebal, zatiaľ čo samaritánsky text hovorí, že takýto oltár, prvý postavený Izraelitmi v zasľúbenej krajine, by mal byť postavený na hore Gerizim. Už v čase pôsobenia Ježiša Krista sa samaritánsky text líšil od vtedajšieho židovského textu používaného v Palestíne, čo je dosvedčené aj v Evanjeliu podľa Jána.

 

Nakoľko aj Ježiš samaritánke povedal, že spása začína od Židov, nie je dôvod Samaritánský Pentateuch brať do úvahy.

 

Septuaginta

Septuaginta je židovský grécky preklad Starého Písma priamo z hebrejčiny, ktorý vznikol v 3. stor. p. n. l., ktorý bol používaný helenistickými Židmi vrátane Filóna z Alexandrije (20 p. n. l. – 50 n. l.) alebo Jozefa Flavia (37 – 100 n. l.). Rovnako tak pisatelia Nového Písma z neho často citovali ako „norma normans“, nakoľko hlavne nežidovskí kresťania boli ako neznalci hebrejčiny naň odkázaní ako na jedinú grécku verziu Starého Písma v tej dobe. Aj keď ide o „sekundárny“ zdroj, vzhľadom na jeho používanie ako „norma normans“ pisateľmi Nového Písma je nutné ho brať do úvahy.

 

Targum

Targum bol pôvodne hovorený preklad Starého Písma do aramejčiny na konci 1. stor. p. n. l., keďže spoločným jazykom bola aramejčina a hebrejčina sa používala len na bohoslužby. Zapisovanie targumu bolo spočiatku zakázané, napriek tomu sa niektoré targumitské spisy objavili už v polovici 1. stor. n. l. Spočiatku však neboli uznávané ako „norma normans“. Dnes je Targum používaný len jemenskými Židmi. Targum však nie vždy poskytuje doslovný preklad, v mnohých veršoch ide skôr o sprostredkovanie významu veršu pred jeho doslovným prekladom. Nakoľko ide o „sekundárny“ zdroj, ktorý nie vždy sa snaží zachytávať doslovný preklad, nie je dôvod ho brať do úvahy.

 

Pešita

Pešita je sýrsky preklad Svätého Písma neznámeho pôvodu priamo z hebrejčiny, ktorý pre Staré Písmo vznikol v 2. stor. n. l. Nakoľko však ide o „sekundárny“ zdroj neznámeho pôvodu bez autority Židmi alebo pisateľmi Nového Písma, nie je dôvod ho brať do úvahy.

 

Vulgáta

Vulgáta je kresťanský latinský preklad Starého Písma Hieronyma zo Stridonu (347 – 420 n. l.) priamo z hebrejčiny, ktorý vznikol na konci 4. stor. n. l. Nakoľko však ide o „sekundárny“ zdroj, pomerne neskorej tvorby, a teda aj ovplyvnený určitými kresťanskými prúdmi, nie je dôvod ho brať do úvahy.

 

Iné rukopisy

Za relevantné je možné považovať ešte hebrejské rukopisy z čias 1. stor. n. l. alebo skoršieho obdobia. Pri iných rukopisoch by sa zvyšovalo množstvo textových variácií bez ich autorizovania relevantnou autoritou, teda samotnými Židmi alebo pisateľmi Nového Písma, a preto nie je dôvod iné neskoršie rukopisy brať do úvahy.