Celibát

Celibát pochádza z latinského slova "caelebs", čo znamená "neženatý/nevydatá, slobodný/slobodná".

Lexikón slovenského jazyka o celibáte píše: "celibát – povinný slobodný stav rím. kat. kňazov".

Bez ohľadu na to čo tento výraz znamená, si treba uviesť na úvod všetky možnosti stavu kňaza:

  1. Slobodný, po vysviacke nesmie vstúpiť do manželstva a musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť. – Toto je prípad podľa definície celibátu.
  2. Slobodný, po vysviacke môže vstúpiť do manželstva, ale musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.
  3. Slobodný, po vysviacke môže vstúpiť do manželstva a nemusí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.
  4. Ženatý, po vysviacke musí prepustiť manželku, nesmie sa znova oženiť a musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.
  5. Ženatý, po vysviacke nesmie prepustiť manželku, musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.
  6. Ženatý, po vysviacke nesmie prepustiť manželku, nemusí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.

 

 

Hlavný argument zástancov celibátu:

Sú tu tri typy ľudí, ktorí sa nemôžu ženiť. Pritom ten tretí je podľa zástancov celibátu konkrétnym odporučením celibátu. Samozrejme, že ide o dobrovoľné, vlastné rozhodnutie kvôli nebeskému kráľovstvu. Treba však poznamenať, že v prekladoch biblie môže prísť k nedorozumeniu. Navyše ak sa bude človek odvolávať iba na jeden konkrétny preklad (v tomto prípade ide o katolícky).

V skutočnosti je tam použité slovo eunuch. Preto doslovnejšie znenie v katolíckej verzii by znelo takto: Lebo sú eunuchovia, pretože sa takí narodili zo života matky, sú eunuchovia, ktorých takých urobili ľudia a sú eunuchovia, ktorí sami seba vykastrovali pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.

Viď preklady ako Jozefa Roháčka, Bohuslava Košu (uznávaný aj katolíckou cirkvou), Biblia LOGOS, či preklad Nového sveta svätých písmen. Ekumenický preklad dáva poznámku: Gr. eunuchovia boli klieštenci, vykastrovaní muži.

Keďže slovenský preklad RKC je robený z latinskej verzie Neovulgaty, citujem z nej latinské znenie hore uvedeného 12. verša: Sunt enim eunuchi, qui de matris utero sic nati sunt; et sunt eunuchi, qui facti sunt ab hominibus; et sunt eunuchi, quiseipsos castraverunt propter regnum caelorum.

Eunuch je kastrát človeka. Je to muž, ktorý prišiel o semenníky, a to buď úrazom, alebo kastráciou. Katolícki teológovia síce namietajú, že eunuch by sa dal preložiť aj inak. Aby však nebolo pochybností, keď Ježiš vyslovil slovo eunuch, tak práve v treťom prípade latinská verzia zvýrazňuje toto slovo tak, že vedľa neho používa v slovesnom tvare ďalšie slovo toho istého významu – synonymum kastrovať – "castraverunt". Taktiež v slovenskom preklade o niekoľko strán ďalej prekladatelia z tej istej Neovulgaty nechajú slovo eunuch odznieť v pôvodnej latinskej verzii:

Katolícky preklad: Sk 8:27 On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu,

Treba si však uvedomiť, že aj kontext môže úplne zmeniť význam daného verša, ako keď je verš vytrhnutý z kontextu. Ide o udalosť, ktorá začína 1. veršom 19. kapitoly.

Môžeme teda jasne vidieť, že kontext nehovorí o nejakom celibáte, ale hovorí o NEROZLUČNOSTI MANŽELSTVA! Farizeji totiž predložili Ježišovi otázku rozvodu, pretože ho chceli pokúšať – viď 3 verš. Pán Ježiš jednoznačne obhájil otázku nerozlučnosti manželstva tým, že odpovedal Božím slovom – viď verše 4–9. Farizeji sa potom vzdialili, avšak samotní apoštolovia mali pochybnosti, a preto vo svojom vnútri asi takto uvažovali: „Ak náš Učiteľ teraz potvrdil, že manželstvo možno rozviesť len v prípade nevery, je to veľké riziko ženiť sa. Čo ak natrafím na dáku hroznú povahu a celý život ju budem musieť mať na krku?“ Preto mu aj povedali (verš 10): „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“ Pán Ježiš iste ťažko niesol, že práve jeho najbližší neporozumeli. Veď len chvíľočku predtým citoval Božie slovo, ktoré zdôrazňovalo,  že Boh si praje, aby muž a žena žili v manželstve (verše 4 a 5):„Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: »Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?«“

Preto už apoštolom neopakuje znovu to, čo povedal farizejom, ale tu, v užšom kruhu im vysvetľuje asi toto: „Hej, sú takí, pri ktorých manželstvo neprichádza do úvahy, pretože sú k tomu nespôsobilí. Sú to jednak tí, ktorí sa narodili ako eunuchovia, tiež tí, ktorí sa dobrovoľne podrobili operácii, aby mohli zastávať výnosné funkcie, a tiež takí, ktorí sa vykastrovali kvôli nebeskému kráľovstvu. Ale vo všetkých troch prípadoch ide o eunuchov. Ak teda chcete špekulovať o neženení sa, dajte sa vykastrovať a nebudete mať viac o čom špekulovať.“

Tvrdá reč. Ale patrila učeníkom a patrí dodnes všetkým tým, ktorí špekulujú o neženení sa len preto, že manželstvo je spojenie navždy. Túto tvrdú reč však nemožno v žiadnom prípade brať ako podklad k celibátu pre budúcich adeptov na kňazský úrad. Nikde sa tu totiž nehovorí o povinnosti kňazov žiť v celibáte. Týka sa to všetkých čo špekulujú o manželstve, teda aj obyčajných prostých ľudí. Samozrejme, že každého napadne ihneď otázka, či sa má človek naozaj vykastrovať pre Božie kráľovstvo, ako to pochopil a aj urobil Origenes (185 – 254) cirkevný učiteľ a teológ, najznámejším a najvýznamnejším predstaviteľom alexandrijskej školy. Vôbec nie! Ježiš predsa poznal Starý Zákon, a  tam sa v 5. knihe Mojžišovej hovorí:

Existuje jedna výnimka, kedy eunuch vojde do Pánovho zhromaždenia a to, keď bude dodržiavať jeho zmluvu:

Preto ľudia, ktorí sa vykastrujú, aby nezhrešili smilstvom a budú sa pridržiavať božej zmluvy, môžu vstúpiť do Pánovho zhromaždenia.

Ak teda povedal, že sú eunuchovia, tak treba predpokladať, že v tej dobe existovali všetky tri typy. Prvý typ – eunuch od narodenia – mohol existovať. Takisto existovali v hojnom počte v krajinách susediacich s Izraelom takí eunuchovia, ktorí sa dali vykastrovať dobrovoľne. Hlavným dôvodom v tej dobe bola snaha panovníkov, aby získali múdrych, vzdelaných, a pritom spoľahlivých správcov majetku. Eunuch, keďže nemal svoju rodinu, dával záruku, že nebude pre seba tajne brať z panovníkovho majetku, ak bude mať legálne dosť. Preto takýto správca mal vysoké postavenie, stále hmotné zabezpečenie a hojnosť. A to bol dôvod, prečo v tej dobe bola takáto funkcia lákavá.

Pre pochopenie tretieho typu – eunuchovia, ktorí sa dali vykastrovať pre nebeské kráľovstvo, treba najprv pochopiť význam tohto textu o kapitolu skôr:

Pán Ježiš tu obrazne hovorí: „Nehrešte!“ Nič viac a nič menej. Pritom však tým maximálne naturalistickým obrazom ukazuje, aký je hriech krutý – vrhá človeka do ohnivého pekla. A ak je človek telesný, ak mu telo rozkazuje, tak neostáva nič iné, len sa rozhodnúť: ohnivé peklo alebo zmrzačenie. Ruka, ktorá nechce človeka poslúchať a robí si čo chce, je zbytočná. Ale stojí ti to za to, odťať si ruku? Veď je tvojou súčasťou. Bude ti celý život chýbať. A to len preto, že si jej nevedel rozkázať. Tak čo teda urobíš? Odtneš si ruku, nohu, vylúpneš oko, alebo si vyberieš peklo? Východiskom je nehrešiť! V každej krízovej situácii treba si položiť na jednu stranu váhy svoju túžbu po hriechu a na druhú stranu váhy svoju ochotu obetovať za túto chvíľkovú túžbu svoje oko, nohu, či ruku. Treba si dať odpoveď v úplnej vážnosti, či by si si dal najprv vylúpiť oko, aby si sa potom za túto cenu vyhol hriechu? Stojí ti to za to? Hriechu sa vyhnúť samozrejme treba, ale porozmýšľaj, ako človek musí nútiť svoju ruku, keď si z prsta vyberá ihlou zadretý íver. Bolí to. Ak však chceme predísť hnisaniu, treba íver vybrať, aj za cenu bolesti. A preto prekonávame bolesť a nútime jednu ruku, aby vošla ihlou pod kožu druhej ruky. A tu sme pri pointe, ktorú Pán Ježiš týmto príkladom naznačil. Ak si ty schopný nabrať toľkú silu, že by si vedel prikázať svojej ruke, aby odťala tvoju druhú ruku, či ti nie je ľahšie, využiť tú silu na to, aby si prikázal tej ruke nehrešiť? Niečo podobné hovorí aj v 19 kapitole: iní sa stali eunuchmi tak, že sa sami vykastrovali pre nebeské kráľovstvo. Preto aby nehrešili smilstvom! Je jasné, že oženiť sa je prirodzené. Ak sa však niekto neožení, je to jeho vec. Ak sa však neožení, a pritom horí túžbou po žene, tak to už prirodzené nie je. Preto Pavol napísal:

Zostať slobodným bez pokušenia je dar a nie každý ho má. Preto ak ho niekto nemá, má len dve možnosti, buď vstúpi do manželstva, alebo sa vykastruje.

Túžba po partnerovi je daná od Boha. Preto je taká silná, aby človek nemohol inak, len plniť Božiu vôľu. A to sa píše hneď v prvej kapitole 1. knihy Mojžišovej:

 

 

Druhý argument zástancov celibátu:

Na prvý pohľad sa to zdá byť ako dostatočne silný argument. Netreba brať do úvahy, že v niektorých prekladoch ako Jozefa Roháčka, či Miloša Pavlíka je výraz: "a je rozdelený", inak preformulovaný do ďalšej vety. Treba ale čítať aj kontext, nie len vytrhnutý úryvok. V tomto prípade sa jedná skoro o celú kapitolu:

Pavol jednoznačne zastával názor, že duchovní sa viac starajú o Pánove veci, keď sú slobodní ako ženatí. Ale nezakazuje sa oženiť! On len dáva radu ako to bude lepšie: Bude však blaženejšia, ak ostane tak podľa mojej rady. Pretože nás chce ušetriť telesného trápenia: Si viazaný k žene? Nevyhľadávaj rozluku. Si bez ženy? Nehľadaj si ženu. Ale ak sa oženíš, nezhrešíš. A ak sa panna vydá, nezhreší. Ale takíto budú mat’ telesné trápenia a toho vás chcem ušetriť. Nie je tu ani zmienka o celibáte. Je to len Pavlov názor, ktorý odporúča všetkým, nie len kňazom a budúcim adeptom na kňazský úrad. Slobodnejšiemu je ľahšie ako ženatému, pretože nebude mať telesné trápenie. Dá sa teda povedať, že je to rada pre dobrovoľný slobodný stav. V tomto prípade by kňazi, ktorí sa chcú držať Pavlovej rady, by dobrovoľne zostali slobodní, proti čomu nemám výhrady. Argument, že kňaz by nemal byť ženatý, pretože by bol rozdelený svojou láskou k Bohu a k žene sa nedá použiť, pretože sa to týka každého, kto má ženu. Teda každého ženatého veriaceho. A zároveň hovorí aj o ženách:  Aj nevydatá žena a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom. Ale vydatá myslí na svetské veci, ako sa páčiť mužovi.

Ako vidno, je to venované všetkým veriacim. Preto Pavol hovorí, že všetci slobodní a ovdovení nech zostanú tak, nie len slobodní a ovdovení kňazi (všetkých chce ušetriť telesného trápenia):  Slobodným a vdovám hovorím: Dobre je pre nich, ak zostanú tak, ako ja.  

Ak by chcel niekto namietať, že sa tieto verše týkajú len kňazov a diakonom a tými ženami sa myslia katechétky a mníšky, tak práve v tomto verši: Ale ak sa oženíš, nezhrešíš. A ak sa panna vydá, nezhreší. potvrdil, že títo ľudia, ktorých spomína v celej kapitole, ak vstúpia do manželstva, tak nezhrešia. Čiže ak sa to týka kňazov, tak môžu vstúpiť do manželstva.

Tiež píše, že vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva, nech má každý svoju ženu:

Zostať slobodným bez pokušenia je dar a nie každý ho má. A ten čo ho nemá, by sa mal oženiť, aby nezhrešil smilstvom.

Navyše, aj ženatí sa v ranej cirkvi stávali kňazmi.

Ako napísal Klement Alexandrijský (150 – 215) jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku: „Cirkev plne prijíma manželov jednej ženy, či už ako kňazov, diakonov či laikov, pričom taký muž musí svoje manželstvo žiť dôstojne.“ (Kniha Stromata III.)

V súčasnosti sa v Rímskokatolíckej cirkvi ženatí môžu stať iba trvalí diakoni, zatiaľ čo v Gréckokatolíckej cirkvi sa môžu diakoni oženiť pred vysviackou na kňaza. Ale v oboch sú vyberaní za biskupa slobodní. A tiež Rímskokatolícka cirkev vysvetľuje nasledujúci verš, že to sú už ženatí muži, ktorí vstúpia do kňazstva:

Je pravda, že ženatí to majú ťažšie ako slobodní, no aj ženatí môžu byť kňazmi! A argument, že ženatý je rozdelený svojou láskou k Bohu a k žene platí pre každého, nie len pre kňazov!

 

 

Tretí argument zástancov celibátu:

Argument zástancov celibátu spočíva vtom, že kňazi sa neustále venujú modlitbe. Tu sa ale hovorí o manželoch, ktorí sa majú iba dočasne zdržať od pohlavného styku. Je pravda, že kňazi sú neustále v modlitbe a teda by nemali mať pohlavný styk so svojimi manželkami, ale iba ženatí majú manželky! O slobodných, ktorí vstúpia do klerického stavu, sa tu nehovorí vôbec nič. Nie je tu podnet pre celibát! Podľa úvodu je to tento stav kňaza: Ženatý, po vysviacke nesmie prepustiť manželku, musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť. Názor, že kňazi po vysviacke nesmú mať pohlavný styk, zastávalo veľa ranných cirkevných otcov, napríklad:

Eusébios Cézarejský (263–339) grécky biskup v meste Caesarea, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie a bol jeden z vedúcich otcov Nicejského koncilu. Píše: „Je vhodné, že tí, ktorí sú v kňazstve a zastávajú boží úrad, musia byť po vysviacke zdržanlivý od manželského pohlavného styku.“ (Demonstratio Evangelica 1, kapitola 9)

Hieronym (c.347-420) je autorom latinskej verzie Svätého Písma zvaného Vulgáta. Práve k tomuto argumentu sa vyjadruje. Ako vraví kardinál Stickler: „Keď v roku 393 vo svojom vystupovaní proti Joviniánovi hovorí, bez toho, že naznačuje nejaký rozdiel medzi Východom a Západom, že svätý apoštol Pavol povedal v známom mieste v liste Títovi, že ženatý kandidát sviatosti kňazstva smel byť len raz ženatý. Mal dobre vychovávať svoje deti, ale potom už nemôže plodiť ďalšie deti. Má sa preto stále venovať modlitbe a Božej službe, a teda nielen na obmedzený čas ako v Starom zákone.“ (Proti Joviánovi 1:34).

Lenže, po odchode do "civilu" je celibát stále striktne vyžadovaný a sa nestáva neplatný, pokiaľ nezasiahne rímsky veľkňaz:

Kán. 291 - Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže dať iba Rímsky veľkňaz.

Čiže, aj keď sa už stále nevenujú modlitbe, musia podľa Rímskokatolíckej cirkvi stále dodržiavať celibát.

 

 

Štvrtý argument zástancov celibátu:

Tí, čo sú nepoškvrnení, lebo nemali pohlavný styk, tak tí nasledujú Ježiša. Samozrejme, že Ježiša nasledujú aj ostatní a tu sa spomína len tých 144 000, ktorí budú vykúpení zo zeme: iba tých stoštyridsaťštyritisíc vykúpených zo zeme. To sú tí, čo sa nepoškvrnili so ženami

Nič to však nehovorí o tom, že to sú kňazi. A už vôbec nič o tom, aby všetci v klerickom stave dodržiavali celibát.

 

 

Piaty argument zástancov celibátu:

Ďalším argumentom zástancov celibátu je, že aj Ježiš nemal ženu. Ježiš nepotreboval manželku, pretože je Boh. Boha môžeme chápať ako "coincidentio oppositorum", čo znamená "zjednotenie protikladov", jednotu mužského i ženského. Ježiš nepotreboval, aby jeho mužská ľudská stránka bola dopĺňaná ženskou, pretože v ňom bola už prítomná. A to je rozdiel od nás ľudí – my potrebujeme k zdravému vývoju, aby naše mužské a ženské stránky boli dopĺňané opačnými stránkami, ináč riskujeme v oblasti duchovno-psychickej značné deformácie. To potvrdil aj Ježiš, keď citoval Starý Zákon, že muž a žena sa spoja a budú ako jedno telo:

Ak by sme sa mali držať tohto argumentu, ako ho vysvetľujú zástancovia celibátu, tak každý, kto nasleduje Krista, by mal žiť v celibáte. Preto sa tento argument nedá použiť ako podnet pre celibát.

 

 

Šiesty argument zástancov celibátu:

O Petrovi a apoštoloch sa hovorí, že opustili svoje manželky. V Lukášovom evanjelium hovorí Peter, že všetko opustil a Ježiš mu odpovedá, že kto opustí svoju ženu a deti dostane oveľa viac:

V Matúšovom a Markovom evanjeliu sa opisuje rovnaká príhoda, ale tu Ježiš odpovedá, že len deti, o žene nehovorí nič (aj keď niektoré staroveké rukopisy to sem dávajú ako dodatok, preto v niektorých prekladoch nájdeme aj tu spomínanú manželku):

Určite apoštoli nenechali napospas osudu svoje ženy i deti, nech sa starajú o seba, ako vedia a vybrali sa slobodne ako "slamení vdovci" (t.j. že žijú ako vdovci, aj keď majú manželky) za Ježišom. Navyše by to odporovalo výroku, ktorý sám povedal:

Tým, že ju opustili ju vystavujú cudzoložstvu. Takže sa dá povedať, že tým musel myslieť niečo iné.

Apoštoli tým, že išli za Ježišom, zanechali svoje predošlé zázemie a živobytie a určite ich ženy presviedčali, aby to s ohľadom na ich deti nerobili. Opustiť tu znamená, že zanechali ustráchané názory ich manželiek a uverili Kristovi tým, že pôjdu za ním, budú mať dostatok prostriedkov na to, aby uživili aj svoje rodiny. To sa aj splnilo, pretože vieme, že Ježiš i jeho učeníci aj keď nepracovali, mali z čoho žiť. Ježiš tu hovorí o určitom "zisku" už v tomto veku – ale najmä o zasľúbenývečného života v budúcom veku. Ten zisk je zasľúbený tým, ktorí dajú Božie kráľovstvo a jeho kráľa na prvé miesto vo svojom živote, aj za cenu opustenia toho, čo im je najvzácnejšie. Každý učeník a nasledovník Krista má dať "na druhé", alebo aj "tretie" miesto vo svojom živote:

Ako prvú vec spomína dom. Ak má niekto dom, či iný majetok, môže ho darovať, alebo obetovať pre Božie kráľovstvo. Ak pod slovom "dom" chápeme "domácnosť", môže ju opustiť. Ak dom, či domácnosť nemá, ako ju nemal apoštol Pavol, je slobodnejší a jeho cesta je ľahšia.

Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva, pretože má bohatstvo na prvom mieste a nie Krista.

Ako druhú vec spomína ženu. Aj manželka musí ísť pre Božie kráľovstvo na druhé miesto. Ale najskôr ju musí ten človek mať, teda musí byť ženatý (evanjelickí farári a najmä ich manželky vedia o čom to je. To ani nehovorím napr. o tých evanjelických farárov a ich ženách a deťoch, keď oni trpeli v komunistickom väzení). Ježiš tu však nič nehovorí o celibáte. Ani ho nenariaďuje, ani ho neodporúča. Celibát je povinný slobodný stav, čiže sa týka len slobodných. Ten, kto ženú nemá, nemusí ju ani opustiť. A ak niekto je v celibáte, nemá ani deti ktoré by musel opustiť. Podobne nie každý má bratov alebo rodičov. Ten, kto ich nemá, je mu ľahšie. Áno, kňazovi v celibáte je ľahšie ako ženatému, ale to neznamená, že musí byť povinne slobodný. Ak si kňaz zvolí ťažšiu cestu, je to jeho vec.

Toto tvrdenie potvrdzuje aj nasledujúci výrok Ježiša, že kto ho nemiluje viac ako člena svojej rodiny, nie je ho hoden:

Určite tu Ježiš nechcel povedať, že sa musíme postaviť proti vlastnej rodine, ak ho chceme byť hoden a chceme odmenu. Ten výklad je jednoduchý. Ak by otec, matka, manželka, alebo deti boli prekážkou prijatia Krista, tak človek nesmie milovať viac rodičov, manželku, deti ako jeho. Manželka opustí apoštola kvôli jeho viere, pričom apoštol jej nebude brániť, lebo má Boha na prvom mieste a nechá ju ísť obrazne povedané, že ju opustí (rozvedú sa). Povoľuje to aj Rímskokatolícka cirkev ako tzv. Pavlovo privilégium, na základe Pavlovho výroku:

Prvá časť rady odráža práve Ježišov striktný postoj k rozvodu:

Pričom druhá časť rady hovorí o neveriacej manželke, ktorá opustí svojho manžela. Pavol tu hovorí jeho pozíciu a zdôrazňuje, že je to jeho názor a nie Pánov. Pavlovo privilégium možno uplatniť v situácii, kedy dvaja nepokrstení uzavreli manželstvo, a v priebehu manželstva jeden z manželov sa obrátil a dal sa pokrstiť. Druhý z manželov sa nechce dať pokrstiť, nechce s ním ani spolunažívať v pokoji a rešpektovať jeho vieru. Pokrstený smie na základe Pavlovho privilégia opustiť prvé manželstvo a uzavrieť nové manželstvo. Toto Pavlovo privilégium sa od zrušenia líši tým, že Pavlovo privilégium rozpúšťa manželstvo, zatiaľ čo zrušenie deklaruje, že sobáš bol neplatný od samého začiatku.

Pavlovo privilégium potvrdzujú nasledovné kánony:

Kán. 1143 - § 1. Manželstvo uzavreté dvoma nepokrstenými sa rozväzuje na základe Pavlovho privilégia v prospech viery stránky, ktorá prijala krst, samým skutkom, ktorým táto stránka uzaviera nové manželstvo, len keď nepokrstená stránka odstúpi.

§ 2. Usudzuje sa, že nepokrstená stránka odstupuje, ak s pokrstenou stránkou nechce spolunažívať alebo nechce spolunažívať pokojne bez urážania Stvoriteľa, ak jej táto stránka po prijatí krstu neposkytla oprávnený dôvod na odstúpenie.

Kán. 1144 - § 1. Aby pokrstená stránka mohla platne uzavrieť nové manželstvo, nepokrstenej stránke sa musia vždy položiť otázky:

1. či aj sama chce prijať krst;

2. či aspoň chce s pokrstenou stránkou pokojne spolunažívať bez urážania Stvoriteľa.

§ 2. Tieto otázky sa musia položiť po krste; miestny ordinár však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby sa otázky položili pred krstom, ba aj od otázok môže dišpenzovať či už pred krstom, alebo po ňom, len keď je aspoň zo sumárneho a mimosúdneho postupu zrejmé, že ich nemožno položiť alebo to bude neužitočné.

Kán. 1145 - § 1. Otázky sa majú klásť spravidla na základe autority miestneho ordinára obrátenej stránky; tento ordinár má dať druhej manželskej stránke lehotu na odpoveď, ak si ju vyžiada, s upozornením, že ak lehota uplynie bez využitia, jej mlčanie sa bude považovať za zápornú odpoveď.

§ 2. Aj súkromné položenie otázok obrátenou stránkou je platné, ba aj dovolené, ak sa forma predpísaná vyššie nemôže zachovať.

§ 3. V obidvoch prípadoch musí byť vo vonkajšom fóre zákonne zrejmé, že otázky boli položené a s akým výsledkom.

Kán. 1146 - Pokrstená stránka má právo uzavrieť nové manželstvo s katolíckou stránkou:

1. ak druhá stránka odpovedala na otázky záporne alebo ak kladenie otázok bolo zákonne vynechané;

2. ak nepokrstená stránka, či už jej boli položené otázky, alebo nie, najprv zotrvávala v pokojnom spolunažívaní bez urážania Stvoriteľa, potom bez oprávneného dôvodu odstúpila, pri zachovaní predpisov kán. 1144 a 1145.

Kán. 1147 - Miestny ordinár však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby pokrstená stránka, použijúc Pavlovo privilégium, uzavrela manželstvo s nekatolíckou stránkou či už pokrstenou, alebo nepokrstenou, pri zachovaní aj predpisov kánonov o miešaných manželstvách.

Ale nikdy otec nebol zbavený v Písme povinnosti starať sa o vlastnú rodinu a tobôž nie o vlastné deti! To by nebol kresťan, ale skôr darebák. To je presne to isté, čo Kristus odsúdil, keď kritizoval farizejov za to, že dovoľujú a podporujú, aby ľudia viac nepomáhali svojim rodičom:

Treba si v tomto súvise uvedomiť, ako to "opustenie rodiča", a vernosť v nesení kríža má vyzerať. Príkladom je Kristus. Išiel na smrť kríža v poslušnosti Bohu, Otcovi a matku opustil. Nezabudnime, čo urobil súčasne. V skutočnosti ju zveril do starostlivosti apoštola Jána:

Navyše sa nikde nespomína, že sa to má týkať iba kňazov. Hovorí sa tu o každom, kto nasleduje Krista. Každý, kto nasleduje Krista, by mal všetko opustiť a dať Krista na prvé miesto vo svojom živote!

 

 

Protiargument je, že aj Peter bol ženatý:

V "Škatuli otázok" časopisu Catholic Register v kanadskom Toronte sa objavilo nasledovné: „Počul som, že sv. Peter bol ženatý, je to tak?“

„Áno, sv. Peter bol ženatý, no bol medzi tými, ktorí zanechali všetko, aby nasledovali Pána a hlásali Evanjelium. Zákon, podľa ktorého kňazi nemajú byť ženatí, nie je božím zákonom, ale zákonom, ktorý nazývame eklesiastikálnym, a Cirkev ho prijala preto, že slobodné kňazstvo je z mnohých dôvodov účinnejšie … A stále skúsenosť celých kresťanských čias dokazuje, že tento experiment, ak to takto môžeme nazvať, bol znamenitým úspechom …“

Redaktor v Catholic Register uznáva, že Peter bol ženatý, a že zákon, podľa ktorého sa kňazi nemajú sobášiť, nie je Božím zákonom. Že tento tzv. zákon činil kňazstvo Rímskokatolíckej cirkvi účinnejším sa nedá garantovať, a že tento experiment bol úspechom, rovnako sa nedá garantovať vzhľadom na sexuálne zneužívania detí kňazmi. Rímski katolíci všeobecne veria, že apoštoli žili v celibáte ako dnešní kňazi. Rímskokatolícka cirkev odpovedala tým, že keď sa Peter stal tzv. pápežom, svoju ženu opustil. V oddelení pre otázky magazínu Catholic Observer sa objavilo nasledujúce vyjadrenie: „Sv. Peter bol ženatý predtým, než sa stal apoštolom, ale prestal so svojou ženou žiť potom, čo bol povýšený do úradu a vznešenosti kresťanského kňazstva.“

The Menace veľmi vhodne toto očiernenie proti Petrovi zodpovedalo tvrdením: „Ak sv. Peter prestal žiť so svojou ženou, jeden musel opustiť druhého. Ak sv. Petra opustila žena, potom bol úbohým základom pre Cirkev. Na druhej strane, ak ženu opustil sv. Peter, potom bola rímsko-katolícka cirkev založená na zanedbávateľovi manželky.“

V Biblickom slovníku českej biblickej spoločnosti sa pod heslom „petr“ na strane 624 píše citujem:
„manželka Petrova Perpetua, která jej všude doprovázela 1Kor 9:5, byla v Římě umučena dříve ještě než Petr v době nerónského pronásledování.“

Aj Rímskokatolícka cirkev uznáva, že Peter musel byť ženatý, pretože mal svokru:

Ak bol Peter ženatý, tak čo sa stalo z jeho manželkou?

1. Rozviedol sa s ňou skôr, ako stretol Ježiša: Táto možnosť je najmenej pravdepodobná, pretože by matka jeho manželky nebývala u neho doma.

2. Jeho manželka zomrela a Peter bol vdovec: Táto možnosť je pravdepodobná, a niektorí zástancovia celibátu sa na ňu odvolávajú v diskusných fórach ako protiargument, že protestanti nemajú potom dôkaz, že žila. Má to však jeden háčik a to ten, že ak bol vdovec, tak potom nemusel svoju manželku opustiť. Tým pádom celý argument, že Peter svoju manželku opustil je neúčinný.

Táto možnosť je pravdepodobná aj z toho hľadiska, lebo nikde sa nespomína, že v dome bola jeho manželka a tiež preto, lebo sa píše: Hneď vstala a obsluhovala ho. Teda to vyzerá, že o dom sa starala skôr jeho svokra ako manželka, keď ho ona obsluhovala.

3. Jeho manželka žila a opustila ho: Ak by to urobila pred tým ako stretol Ježiša, tak by zase jeho svokra nebývala u neho. Ak to urobila po tom, tak zase argument, že Peter svoju manželku opustil je neúčinný.

4. Boli manželia aj potom: To znamená, že chodila s ním po tom, čo Ježiš vystúpil na nebesia, inak by zanedbával manželku, čo by bol hriech. A teda buď prestali spolu sexuálne žiť, čo by už bol iný argument a nie ten, že opustil svoju manželku. Alebo žili spolu aj sexuálne a to sa potom nedá už vôbec použiť ako argument.

5. Peter opustil svoju manželku: Pred tým ako stretol Ježiša to neurobil, pretože by u neho nebývala jeho svokra. A keby to urobil po tom, tak to odporuje Ježišovmu výroku, že nikto nesmie opustiť svoju manželku pre iné ako pre smilstvo.

Ako bolo vyššie uvedené je to diskutabilné, ale nech si každý urobí svoj vlastný názor, že či by Peter nechal napospas osudu svoju manželku. Podľa mňa opustiť všetko pre Krista znamená, dať Krista na prvé miesto vo svojom živote, nech to stojí, čo to stojí. Aj za cenu straty manželky, ak nebude rešpektovať jeho vieru. A ak sa Rímskokatolícka cirkev chce odvolávať na to, že Peter opustil svoju ženu, tak potom podľa jeho príkladu, by aj ženatí kňazi mali opustiť svoje manželky. To isté vravel aj pápež Gregor VII. V roku 1074 nariadil, aby každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, musel zložiť sľub celibátu. Pápež Gregor VII. (c.1020-1085) povedal: Opustite svoje ženy! Zavrhnite svoje deti! Opustite svoj domov! Moje kňazstvo sa nebude ženiť!“

Je ale zaujímavé, že tento výrok:

vysvetľuje Rímskokatolícka cirkev tak, že sa to týka ženatých mužov, ktorí sa stali kňazmi. Ale podľa Petrovho vzoru a pápeža Gregora VII., by mali opustiť svoje manželky a nie sa o ne starať!

Argument, že Peter opustil svoju ženu sa ako podklad pre celibát nedá použiť. A aj keby opustil svoju manželku, nič to nehovorí o celibáte, pretože celibát sa týka slobodných a opustiť manželku môže iba ženatý.

Cirkevní otcovia, ktorí potvrdzujú, že apoštoli chodili so svojimi manželkami na misie:

Ignác Antiochijský (c.35–107) biskup v Antiochii, apoštolský otcom, mučeník a priamy nasledovník apoštola Petra a Jána. Eusébios o ňom píše, že spravoval antiochijskú cirkev ako tretí v poradí (Peter bol prvý).  V liste Filadelfským (dlhšia verzia) píše: „...tak u Petra a Paula a zvyšku apoštolov, že boli ženatí muži. Oni vstúpili do týchto manželstiev nie pre chuť, ale z ohľadu na šírenie ľudstva. Otcovia prinášajú vaše deti do výchovy a napomenutia Pána.”

Papiáš z Hierapole (c.65– 140) bol apoštolský otec, hieropolský biskup. Ireneus o ňom píše, že bol učeník apoštola Jána. Napísal: Bydlisko apoštola Filipa so svojimi dcérami v Hierapolis už bolo spomenuté vyššie.“ (ANF 1:154)

Klement Alexandrijský (150 – 215) je jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku. Napísal: Peter a Filip splodili deti a Filip dal svoje dve dcéry za manželky. Okrem toho Pavol neváhal spomenúť v jednom z jeho listov jeho 'manželku', jediný dôvod prečo ju nezobral zo sebou bol, že by to boli ťažkosti pre jeho službu. On hovorí v jeho liste, 'Nemáme právo si vziať so sebou sestru – manželku, tak ako ostatní apoštoli?' Avšak ostatní apoštoli v súlade s ich príslušnou službou, venovali sa kázaniu bez rozptyľovania. Ich manželky chceli ísť s nimi, nie ako ženy, ale ako sestry, aby slúžili v domácnosti.(Kniha Stromata III. z roku 195)

Tertullianus (c.155–c.222) rímsky právnik, cirkevný otec a spisovateľ. Napísal: Apoštoli mali povolenie uzavrieť manželstvo a viesť manželky. Oni tiež mali povolenie na 'žiť podľa spôsobu evanjelia.'“ (Dielo: De exhortatione castitatis 8.kapitola)

Eusébios Cézarejský (263–339) grécky biskup v meste Caesarea, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie a bol jeden z vedúcich otcov Nicejského koncilu. Citoval Klementa Alexandrijského už vyššie spomínané: Ten istý Klement, ktorého slová som práve uviedol, kvôli tým, ktorí zavrhovali manželstvo, vypočítava tých z apoštolov, ktorí žili v manželstve (Stromata III, 6). „Či snáď“, píše tam, „opovrhujem apoštolmi? Veď Peter aj Filip mali deti, áno, Filip svoje dcéry aj vydal. Pavol sa v jednom zo svojich listov nerozpakuje pozdravovať svoju manželku, ktorú sebou nevodil, aby sa ľahšie mohol venovať svojej službe . „Keďže sme už na to priviedli reč, nebolo by neuvážené uviesť z Klementa inú rozprávania hodnú udalosť. Ten v 7. knihe svojich Stromata rozpráva toto: „Keď blažený Peter videl svoju manželku viesť na popravu, vraj sa zaradoval, že ju Boh povolal do svojej vlasti. Volal ju menom, povzbudzoval a tešil ju: Pamätaj, moja drahá, na Pána! Manželstvo blažených bolo také , aká bola láska vnútorne dokonale spojených. Myslím, že som to právom uviedol.“ (Cirkevné dejiny 3:30)

 

 

Siedmy argument zástancov celibátu:

Zástancovia celibátu uvádzajú Pavla ako apoštola, ktorý dodržiaval celibát. Áno Pavol žil v celibáte:

No rozhodol sa tak z vlastnej vôle, pretože si myslel, že to tak ľahšie, ako starať sa ešte aj o manželku:

Pavol žil v celibáte preto, lebo ho Boh povolal ako slobodného do služby, ktorá by manželke priniesla viac bolesti ako radosti. Ale ako už bolo vyššie spomínané, Pavol nikdy celibát neprikazoval, iba ho odporúčal ako dobrú radu. A on sám sa preň rozhodol dobrovoľne. To odporúčanie nie je len pre kňazov, ale pre všetkých veriacich. Pretože chce všetkých ušetriť telesného trápenia:

Podrobnejšie som sa tejto kapitole venoval už vyššie (druhý argument zástancov celibátu). Preto tento argument sa nedá použiť ako podklad k celibátu.

 

 

Ďalej argument odporcov celibátu je, že Pavol mohol byť ženatý:

Existuje viacero možností ohľadne Pavlovho manželstva (ak v nejakom bol):

1. Pavol bol ženatý, ale rozhodol sa, že nebude brať svoju manželku na cesty. Vzhľadom na to, že strávil 30 rokoch na cestách, bolo by to dlhé odlúčenie. Navyše keď písal prvý list Korinťanom, bol určite slobodný alebo vdovec, ako bolo spomenuté vyššie.

2. Po obrátení Pavla a jeho následné zapojenie do misijnej práce, mohlo spôsobiť, že ho žena opustila. To je to čo by Pavol mohol naznačovať vo svojom liste Filipanom:

A následne to vysvetľuje Pavlove rady:

Prvá časť rady odráža práve Ježišov striktný postoj k rozvodu. Pričom druhá časť rady hovorí o neveriacej manželke, ktorá opustí svojho manžela. Pavol tu hovorí jeho pozíciu a zdôrazňuje, že je to jeho názor a nie Pánov. Toto je označované ako "oprávnenie" v rímskokatolíckom kánonickom práve alebo ako Pavlovo privilégium. O Pavlovom privilégiu som už písal vyššie. Toto Pavlovo privilégium sa od zrušenia líši tým, že Pavlovo privilégium rozpúšťa manželstvo, zatiaľ čo zrušenie deklaruje, že sobáš bol neplatný od samého začiatku.

3. Pavol bol ženatý, ale jeho manželka zomrela. To by vysvetľovalo jeho postoj k manželstvu:

Ak Pavlova manželka zomrela pri pôrode a dieťa zomrelo tiež, tak to vysvetľuje veľa o jeho vzťahu k jeho mladému chránencovi Timotejovi, keď ho oslovuje ako jeho syna:

4. Odporcovia celibátu používajú nasledovnú pasáž:

aby ukázali, že aj Pavol bol ženatý. Že jeho manželka síce nie je s ním, ale má právo si ju zo sebou vodiť rovnako ako ostatní apoštoli.

Protiargument je:

Tu hovorí, že je slobodný, čiže buď zomrela, rozviedli sa, alebo sa nikdy neoženil. Je možné, že keď navštívil Korint prvýkrát, že bol ženatý, ale opustil ju v Antiochii, a zomrela medzi tým a písaním listu.

5. Ďalšou možnosťou je, že jeho manželka bola, alebo sa stala Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry. Žena s ktorou Pavol zostane kým je vo Filipách.

Rovnaký názor zastávajú mnohí odporcovia celibátu, ale aj Klement Alexandrijský (150 – 215) jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku. Napísal: Peter a Filip splodili deti a Filip dal svoje dve dcéry za manželky. Okrem toho Pavol neváhal spomenúť v jednom z jeho listov jeho 'manželku', jediný dôvod prečo ju nezobral zo sebou bol, že by to boli ťažkosti pre jeho službu. On hovorí v jeho liste, 'Nemáme právo si vziať so sebou sestru – manželku, tak ako ostatní apoštoli?' Avšak ostatní apoštoli v súlade s ich príslušnou službou, venovali sa kázaniu bez rozptyľovania. Ich manželky chceli ísť s nimi, nie ako ženy, ale ako sestry, aby slúžili v domácnosti. (Kniha Stromata III. z roku 195)

Tiež Eusébios Cézarejský (263–339) grécky biskup v meste Caesarea, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie a bol jeden z vedúcich otcov Nicejského koncilu: Ten istý Klement, ktorého slová som práve uviedol, kvôli tým, ktorí zavrhovali manželstvo, vypočítava tých z apoštolov, ktorí žili v manželstve (Stromata III, 6). „Či snáď“, píše tam, „opovrhujem apoštolmi? Veď Peter aj Filip mali deti, áno, Filip svoje dcéry aj vydal. Pavol sa v jednom zo svojich listov nerozpakuje pozdravovať svoju manželku, ktorú sebou nevodil, aby sa ľahšie mohol venovať svojej službe . „Keďže sme už na to priviedli reč, nebolo by neuvážené uviesť z Klementa inú rozprávania hodnú udalosť. Ten v 7. knihe svojich Stromata rozpráva toto: „Keď blažený Peter videl svoju manželku viesť na popravu, vraj sa zaradoval, že ju Boh povolal do svojej vlasti. Volal ju menom, povzbudzoval a tešil ju: Pamätaj, moja drahá, na Pána! Manželstvo blažených bolo také , aká bola láska vnútorne dokonale spojených. Myslím, že som to právom uviedol.“ (Cirkevné dejiny 3:30)

To, že ona má byť jeho ženou, má potvrdzovať výrok:

Aby sme pochopili, čo vyznačené slovo znamená, pozrime sa na grécky text:

ναί ἐρωτάω καί σύ γνήσιος σύζυγος συλλαμβάνω αὐτός ὅστις ἐν ὁ εὐαγγέλιον συναθλέω ἐγώ μετά καί Κλήμης καί ὁ λοιποί συνεργός ἐγώ ὅς ὁ ὄνομα ἐν βίβλος ζωή

Na prvý pohľad sa zdá, že na tomto verši nie je nič zaujímavé, ale v gréckom texte je použité slovo

"σύζυγος-sýzygos", čo doslova znamená "manželka", prekladá sa tiež ako "družka".

Keď sa Pavol vracia z jeho tretej misijnej cesty, on cestuje cez Macedónsko, sprevádzali ho Berejčan Pyrhov, Aristarchus, Sekundus, Gájus, Timotej, Tychikus a Trofimus. Ale Pavol zostane vo Filipách, zatiaľ čo ostatní idú napred do Troady, kde päť dní potom bola Veľká Noc a Pavol sa k nim pridá.

Názor že Pavol bol ženatý zastávali traja cirkevní otcovia, okrem tých dvoch vyššie uvedených ešte Ignác Antiochijský (c.35–107) biskup v Antiochii, apoštolský otcom, mučeník a priamy nasledovník apoštola Petra a Jána. Eusébios o ňom píše, že spravoval antiochijskú cirkev ako tretí v poradí (Peter bol prvý).  V liste Filadelfským (dlhšia verzia) píše: „...tak u Petra a Paula a zvyšku apoštolov, že boli ženatí muži. Oni vstúpili do týchto manželstiev nie pre chuť, ale z ohľadu na šírenie ľudstva. Otcovia prinášajú vaše deti do výchovy a napomenutia Pána.”

Zas ale oveľa viac cirkevných otcov popiera, že by bol Pavol ženatý napríklad Tertullianus, Hilarius Pictaviensis, Epifánius zo Salaminy, Hieronym. Nech to už bolo akokoľvek, je to diskutabilné. Nič to ale nemení na veci, že Pavol nikdy žiadny celibát pre kňazov neprikázal, iba odporučil všetkým (nie len klerikom), aby boli slobodní.

 

 

Odporcovia celibátu k týmto dvom argumentom zástancov celibátu namietajú týmto argumentom:

Pavol rozhodne však hovorí, že i on má právo oženiť sa, na základe tohto výroku:

1 Korintským 09:05 New American Standard Bible (1995): Vari nemáme právo vziať so sebou veriacu manželku, ako aj ostatní apoštoli a bratia Pána a Peter?

Aby však neprišlo k nedorozumeniu, pozrime sa na slovenské preklady:

Katolíci to vysvetľujú tak, že ženou sa myslí iba veriaca kresťanka prezývaná sestra (v tej dobe boli všetci prezývaní navzájom bratia a sestry v duchovnom zmysle) a nie pravá manželka Petra. Samozrejme, že aj tento verš sa dá preložiť viacerými spôsobmi.

V prvom rade sa treba pozrieť na grécky text:

μὴ οὐκ χομεν ἐξουσίαν ἀδελφην γυναῖκα περιάγειν, ὡς καὶ οἱ λοιποὶ ἀπόστολοι καὶ οἱ ἀδελφοὶ τοῦ Κυρίου καὶ Κηφᾶς; 

Zvýraznené slová, možno preložiť niekoľkými spôsobmi:
1. "sestru, ženu" – v tom zmysle, kedy sestra môže znamenať, dcéra rovnakých rodičov, alebo sestru vo viere, alebo oboje. Žena môže znamenať osobu ženského pohlavia.
2. "sestru ženu" – v zmysle jednej špecifikácie, kedy sa môže jednať o veriacu manželku. Z histórie vieme, že kresťania nezriedka oslovovali svoje manželky sestrou. Boli kvôli tomu dokonca obviňovaní z incestu. Alebo môže sestra označovať, že manželia žili ako brat a sestra, čiže bez pohlavného styku.

Rovnako to chápu aj niektorí cirkevní otcovia:

Klement Alexandrijský (150 – 215) je jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku. Napísal: Peter a Filip splodili deti a Filip dal svoje dve dcéry za manželky. Okrem toho Pavol neváhal spomenúť v jednom z jeho listov jeho 'manželku', jediný dôvod prečo ju nezobral zo sebou bol, že by to boli ťažkosti pre jeho službu. On hovorí v jeho liste, 'Nemáme právo si vziať so sebou sestru – manželku, tak ako ostatní apoštoli?' Avšak ostatní apoštoli v súlade s ich príslušnou službou, venovali sa kázaniu bez rozptyľovania. Ich manželky chceli ísť s nimi, nie ako ženy, ale ako sestry, aby slúžili v domácnosti. (Kniha Stromata III. z roku 195)

Nie ako ženy ale ako sestry, čo potvrdzuje vyššie spomínané.

Tertullianus (c.155–c.222) rímsky právnik, cirkevný otec a spisovateľ: Apoštoli mali povolenie uzavrieť manželstvo a viesť manželky. Oni tiež mali povolenie na 'žiť podľa spôsobu evanjelia.'“ (Dielo: De exhortatione castitatis 8.kapitola)

Žiť podľa spôsobu evanjelia znamená, že ako brat a sestra.

Grécke slovo "γυναῖκα" sa v Novom zákone vyskytuje 53 krát a jedná sa o manželku, alebo vydatú ženu. V raných prekladoch sa toto slovo prekladalo ako "manželka".

Potvrdzuje to aj Hieronym (c.347-420) autor latinskej verzie Svätého Písma zvaného Vulgáta, ktorý prekladal slovo"γυναῖκα" latinským "uxor", čo jasne znamená "manželka". Až neskôr sa toto slovo začalo prekladať ako "virgo", čo znamená "žena".

Aj keď je tento argument diskutabilný, nemení to nič na tom, že argument s Petrom sa ako podklad pre celibát použiť nedá.

 

 

Štvrtý argumenty odporcov celibátu:

Pavol nám jasne píše, čo musí spĺňať biskup:

Keďže sa Rímskokatolícka cirkev odvoláva iba na svoj preklad Svätého Písma, tak v ňom jasne vidno, že biskup musí byť muž jednej ženy. tento výklad tohto veršu zastávajú aj odporcovia celibátu.

No takýto protestantský výklad je nesprávny, pretože by to odporovalo Pavlovej rase, aby ľudia zostali slobodní:

Existujú prinajmenšom tri možné interpretácie výrazu "muž jednej ženy" :

1. Výraz môže jednoducho vravieť, že polygamista nie je spôsobilý byť biskupom, kňazom alebo diakonom. To je úplný doslovný výklad tohto slova, ale je viac-menej nepravdepodobný, keďže polygamia bola v čase, v ktorom žil Pavol, dosť vzácna.

2. Výraz "muž jednej ženy" tiež môže naznačovať, že biskup musí byť absolútne lojálny k žene, s ktorou sa oženil. Táto interpretácia sa zameriava skôr na morálnu čistotu ako na rodinný stav.

3. Výraz môže byť tiež chápaný ako vyhlásenie, že starším, diakonom, kňazom, môže byť človek ženatý len raz, prípadne vdovec, ktorý sa znovu oženil.
V súčasnosti prevládajú posledné dva výklady tejto pasáže. Výklad 2 sa zdá byť najpresvedčujúcejší, a to predovšetkým preto, že podľa Písma vo výnimočných prípadoch je rozvod možný (v Rímskokatolíckej cirkvi ako tzv. Pavlovo privilégium).

Epifánius Salaminský (c.310–403) biskupom v Salamine. Hovoriac o istých kacíroch hovorí: „[kacíri] vravia, že čo je spojené s kňazstvom, platí na každého. Počuli, že 'biskup má byť bezúhonný', manžel jednej manželky, striedmy, rovnako tak i diakon a presbyter' (cf. 1Tim), ale nepochopili hranice svätenia. ... Svätá Božia Cirkev neprijíma manžela jednej ženy ak s ňou stále býva a plodí deti. Ona prijíma abstinujúcich mužov jednej ženy, alebo vdovca za diakona, presbytera, biskupa a subdiakona, najmä tam, kde kánony cirkvi sú prísne dodržiavané. Ale zaiste mi povieš, že v niektorých miestach kňazi, diakonia sub-diakoni stále plodia deti. Lenže to je nekánonické [proti cirkevným pravidlám]! (Panarion, 59, 4)

Epifánius neuznáva pohlavný styk kňaza po vysviacke. Podobne zmýšľa aj Ambróz Milánsky.

Ambróz Milánsky (c.340-397) biskup v Miláne, politik a významný teológ. Ohľadom biblického výroku, že „biskup má byť mužom jednej ženy“ vraví, že apoštol v ňom síce nezakazuje ženatým, aby boli prijatí do duchovného stavu, avšak ani nepovoľuje, aby po prijatí do duchovného stavu mohli užívať manželstvo/plodiť deti (Epist. 68:62).

Podobne to platí aj pre starších – cirkevní prestavení:

Protestantský výklad znie: majú mať – budúci čas, takže tí, čo ešte nemajú viacero detí, majú mať viacero. Ako by vyššie uvedené, tento protestantský výklad je zlý, pretože odporuje Pavlove rade, aby zostali slobodní.

To isté platí aj pre diakonov:

Tieto výroky jasne ukazujú, že v rannej cirkvi boli predstavitelia cirkvi ženatí.

Protiargument zástancov celibátu:

Rímskokatolícka cirkev sa odvoláva, že to platí pre ženatých mužov, ktorí sa stali biskupmi, kňazmi, diakonmi, ale po prijatí do klerického stavu už nesmú sexuálne žiť so svojimi manželkami. Cirkev pripúšťa, že vstupujúci do trvalého diakonátu môžu byt ženatí, ale do budúcna majú byť sformovaní podľa konferencie biskupov:

Kán. 236 - Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podľa predpisov Konferencie biskupov formovaní v pestovaní duchovného života a majú byť pripravovaní na riadne plnenie povinností, ktoré sú vlastné tomuto rádu:
1. mladíci aspoň počas troch rokov pobytom v nejakom osobitnom dome, ak diecézny biskup z vážnych dôvodov nestanovil ináč;
2. muži zrelšieho veku, či slobodní, alebo ženatí, podľa poriadku rozvrhnutého na tri roky a vymedzeného tou istou Konferenciou biskupov.
Kán. 281 - § 1. Klerici, keďže sa venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, primeranú ich postaveniu, so zreteľom tak na povahu samej úlohy, ako aj na miestne i časové okolnosti, ktorou sa môžu postarať o svoje životné potreby aj o spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
§ 2. Takisto sa treba postarať, aby požívali takú sociálnu pomoc, ktorou sa vhodne zabezpečia ich potreby v chorobe, v invalidite alebo v starobe.
§ 3. Ženatí diakoni, ktorí sa úplne venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ktorou sa môžu postarať o svoje materiálne zabezpečenie i svojej rodiny; tí však, ktorí dostávajú remuneráciu na základe občianskeho zamestnania, ktoré vykonávajú alebo vykonávali, z týchto príjmov sa majú postarať o svoje potreby a o potreby svojej rodiny.

Celibát je napokon trvalý a striktne vyžadovaný a ani po odchode do "civilu" sa nestáva neplatný, pokiaľ nezasiahne rímsky veľkňaz:

Kán. 291 - Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže dať iba Rímsky veľkňaz.

Tak keby to tak bolo prečo potom pápež Gregor VII. vyhlásil: „Opustite svoje ženy! Zavrhnite svoje deti! Opustite svoj domov! Moje kňazstvo sa nebude ženiť!“

A ak je tento argument zástancov celibátu pravdivý, tak to potom vyvracia ich dva argumenty a to:

1. Katolícky preklad: 1 Kor 7:32-34a Chcem, aby ste vy boli bez starostí. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený.

Ak má byť povinný celibát, pretože sa ženatý nedokáže dostatočne postarať o Pánove veci, tak potom ani ženatý muž by sa nemal stať kňazom, ale to práve sami katolíci popreli, keď priznali, že ženatí muži sa stávali kňazmi a biskupmi. Ako to teda je, keď zástancovia na jednej strane tvrdia, že kňaz sa nemôže plne venovať pôsobeniu v cirkvi ak by mal rodinu a na druhej strane tvrdia, že ženatí muži sa podľa Svätého Písma môžu stať biskupmi? A ak RKC tvrdí, že ženatí sa mohli stať kňazmi, prečo v súčasnosti to povoľujú iba gréckokatolíckym adeptom?

2. Apoštol Peter opustil svoju manželku.

Ak toto má byť argument pre celibát, tak by aj ženatí muži, čo sa stali kňazmi mali opustiť svoje manželky tak, ako Peter. Ale to zase odporuje vyššie uvedenému, že ženatí muži, čo sa stanú kňazmi, sa o svoje manželky môžu ďalej starať. Len nesmú mať s nimi pohlavný styk.

 

 

Piaty argument odporcov celibátu:

Apoštol Pavol prorokuje o tom, že mnohí odpadnú od viery a budú bludári a mnohých zvedú a že budú zakazovať sa ženiť:

Tí, čo zabraňujú ženiť sa, podliehajú učeniu démonov.

Protiargument zástancov celibátu je, že oni nezakazujú ženiť sa. Muži, ktorí sa stanú kňazi, sú si plne vedomí toho, že budú žiť v celibáte a preto to robia dobrovoľne. A ak sa chcú oženiť, môžu požiadať o povolenie a odísť z klerického stavu, oženiť sa a naďalej zostať plnohodnotným členom cirkvi. Tu je otázka, čo ak chce byť kňazom a zároveň chce mať rodinu? No ak ženatí muži sa môžu stať kňazmi podľa Svätého Písma, tak aký bude rozdiel v tom, ak sa oženia až po vysviacke? Alebo čo ak sa niekto stane kňazom a po mnohých rokoch sa zamiluje a chce sa oženiť, ale zároveň naďalej zostať kňazom? Teda ako vidno, zakazujú ženiť sa! Potvrdzujú to aj nasledovné kánony:

Kán. 277 - § 1. Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľudom.

Manželstvo toho, kto už ženatý je, jednoznačne pri vstupe do klerického stavu vylučujú v týchto kánonoch:
Kán. 643 - § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
2. jeden z manželov počas trvania manželstva
Kán. 721 - § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
2. kto je skutočne viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo je včlenený do spoločnosti apoštolského života;
3. manželská stránka počas trvania manželstva

Ďalej kto už je klerikom, je mu zakázané oženiť sa, na čo podliehajú trestné kánony:
Kán. 194 - § 1. Samým právom sa z cirkevného úradu odvoláva:
1. kto stratil klerický stav;
2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť hoci len občianske manželstvo.
§ 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je zrejmé z vyhlásenia kompetentnej vrchnosti.
Kán. 694 - § 1. Za člena samým činom prepusteného z inštitútu treba považovať toho, ktorý:
1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúšal hoci len občiansky.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
Kán. 1394 - § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 3, klerik, ktorý sa pokúša uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného;
ak sa po napomenutí nespamätá a naďalej vzbudzuje pohoršenie, môže byť postupne potrestaný odňatiami, ba aj prepustením z klerického stavu.
§ 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 694.

Ako vidno, klerik, ktorý sa rozhodne uzavrieť manželstvo, je prepustený z klerického stavu. Takže ak sa muž stane klerikom, tak mu cirkev zakazuje ženiť sa.

 

 

Šiesty argument odporcov celibátu:

Tu Pavol hovorí o tom, že je lepšie, ak sa nebudú ženiť, ale každý ma iný dar. Apoštol Pavol videl, že celibát je dar, a že ho každý nemá: "jeden tak, druhý inak". A ešte povedal, že je lepšie sa oženiť, akoby mali ľudia horieť (túžbou po žene). Teda aj kňazi, ak chcú žiť v celibáte nech tak činia. Ale ak majú horieť túžbou po žene, nech radšej vstúpia do stavu manželského! To im ale cirkev zakazuje hrozbou prepustenia z klerického stavu. Argument jasne ukazuje, že do manželstva môžu vstúpiť ak nedokážu žiť slobodne. Tertullianus zastával názor, že manželstvo je len o niečo trochu lepšie ako horieť. Síce manželstvo týmto označuje ako niečo zlé, ale zároveň potvrdzuje, že ak človek má horieť, nech radšej vstúpi do manželstva. Podrobnejšie som tento výrok v širšom kontexte rozoberal už vyššie (druhý argument zástancov celibátu).

 

 

Siedmy argument odporcov celibátu:

Nedávno bolo mnoho šokujúcich prípadov, kedy boli deti sexuálne zneužívané kňazmi. K tomuto mnoho ľudí z hocijakej cirkvi či ateisti hovoria, že ak by nebol celibát a kňazi by nehoreli tou túžbou, tak by nebolo toľko pedofilných škandálov kňazov, čo zneužívali deti. Otázka celibátu cirkev už dlhšie rozdeľuje. Jej moderné krídlo argumentuje, že povinný celibát je neprirodzený a okrem iného môže byť jednou z príčin sexuálnych škandálov v radoch kléru. Zástancovi zrušenia povinného celibátu upozorňujú, že v celom prvom tisícročí nášho letopočtu sa celibát od kňazov nevyžadoval, a až následne ho zaviedlo vtedajšie vedenie cirkvi. Zástancovia celibátu oponujú, že kňaz by mal venovať pôsobeniu v cirkvi celý svoj čas a energiu, čo by nebolo možné, ak by mal rodinu. Ale prečo potom je vo Svätom Písme napísané, že biskup, diakon, starší majú byť muži jednej ženy? Cirkev to vysvetľuje tak, že to sú ženatí muži, ktorí sa až potom stali kňazmi a biskupmi. Ako to teda je, keď zástancovia na jednej strane tvrdia, že kňaz sa nemôže plne venovať pôsobeniu v cirkvi, ak by mal rodinu a na druhej strane tvrdia, že ženatí muži sa podľa Svätého Písma môžu stať biskupmi? Argument, že keby boli kňazi ženatí, by nezneužívali deti je diskutabilný, keďže mnoho mužov v rodinách zneužíva deti. No otázka vyššie napísaná, čo hovoria zástancovia celibátu stojí za zamyslenie. Ešte by som poznamenal, že v nadväznosti na sexuálne škandály vyzvalo vo februári 2011 k zrušeniu celibátu viac ako 140 nemeckých, rakúskych a švajčiarskych teológov.

 

 

Ôsmy argument odporcov celibátu:

V Starom zákone mali kňazi manželky, dokonca museli mať, lebo kňazstvo sa dedilo v kmene Levitov.

Iba, keď sa venovali modlitbe, tak nesmeli mať pohlavný styk a to bolo iba načas.

Pápež Siricius (c.334-399) v roku 385 vo svojom dekréte, v kapitole O zdržanlivosti klerikov/duchovných argumentuje: „Zistili sme, že mnoho kňazov a diakonov Krista priviedli na svet deti, prostredníctvom spojenia s ich manželkami a zakázaného pohlavného styku. A ako výhovorku pre tento svoj zločin uvádzajú fakt, že v Starom Zákone - ako sa môžeme dočítať - kňazi a služobníci mali dovolené plodiť deti. Či tak alebo onak môže byť, ak jeden z týchto učeníkov vášne a lektorov nerestí si myslí, že Pán - v zákone Mojžišovom - dáva nejasné dovolenie k tým v posvätnom stave, aby mohli uspokojiť svoje vášne, nech nám teraz povie: Prečo [Pán] varoval tých, ktorí sa starali o najsvätejšie veci takto: Musíte byť svätí, lebo ja som Pán váš Boh (Lv 20:7). Rovnako tak, prečo bolo od kňazov požadované, v priebehu roka ich cesty po povinnosti, žiť v chráme, ďaleko od svojich domovov? Úplne jednoznačne tak, že by neboli schopní mať telesný úkon s akoukoľvek ženou, dokonca ani s ich manželkami, a tak, majúc svedomie celistvo vyžarujúce, mohli ponúknuť Bohu obete zaslúžiac si ich prijatia. Tí ľudia, akonáhle splnili svoju dobu služby, bolo im dovolené mať manželský styk iba s cieľom zabezpečiť potomkov, pretože nikto okrem pokolenia Levi nemohol byť prijatý do Božej služby.“ (Capitulum XXIX).

Hieronym (c.347-420) je autorom latinskej verzie Svätého Písma zvaného Vulgáta. Ako vraví kardinál Stickler (strana 22: „Keď v roku 393 vo svojom vystupovaní proti Joviniánovi hovorí, bez toho, že naznačuje nejaký rozdiel medzi Východom a Západom, že svätý apoštol Pavol povedal v známom mieste v liste Títovi, že ženatý kandidát sviatosti kňazstva smel byť len raz ženatý. Mal dobre vychovávať svoje deti, ale potom už nemôže plodiť ďalšie deti. Má sa preto stále venovať modlitbe a Božej službe, a teda nielen na obmedzený čas ako v Starom zákone.“ (Proti Joviánovi. I, 34).

Už vyššie bolo spomínané vysvetlenie, že kňazi sa neustále musia venovať modlitbe (tretí argument zástancov celibátu). No majú zakázané iba pohlavný styk, ktorý sa týka ženatých kňazov. A pri odchode do civilu, sa už nevenujú stále modlitbe, takže ani ten zákaz už potom neplatí.

 

 

Súčasnosť:

Celibát je povinní v Rímskokatolíckej cirkvi. V Gréckokatolíckej cirkvi to nie je až také prísne, pretože tam môžu ešte pred vstupom do manželstva sa oženiť. Vo východných cirkvách sú vyššie cirkevné funkcie spojené s mníšstvom, teda aj s celibátom. V protestantských cirkvách celibát neexistuje.

Pápež Pavol VI. vydal v roku 1967 encykliku Kňazský celibát, v ktorej sumarizuje argumenty proti celibátu a zamýšľa sa nad tým, či má v dnešnej dobe opodstatnenie. Zhŕňa námietky, že celibát nie je vyžadovaný Novým zákonom a že dôvody spojenie kňazstvo s celibátom pochádzajú z mentalít úplne odlišných od dnešnej a že celibát je násilím proti prírode, ktorý je kandidátom kňazstva skôr trpne prijatý ako slobodne zvolený. Uvádza aj argumenty pre celibát: možnosť plne sa zasvätiť Kristovej láske. Odvoláva sa na "intuíciu najhlbších dôvodov", spomína pripodobnenie kňaza ku Kristovi a zmieňuje "znamenie budúceho dovŕšenia, kedy sa nebudú ženiť ani vydávať". S námietkou, že celibát znižuje počty kandidátov kňazstva, sa vyrovnáva tým, že k podobnému zníženiu dochádza aj u tých cirkví a náboženských spoločností, kde celibát povinný nie je, a vysvetľuje to pohasnutím citu pre Boha a posvätno a úcty k Cirkvi. Pápež Pavol VI. tiež oponuje tvrdenie, že by celibát bránil fyzické, psychologické a citové potrebe človeka nevyhnutné na dozretie osobnosti vo všetkých jej dimenziách, s poukazom na to, že nevhodní kandidáti by mali byť pri posudzovaní vylúčení. Disciplínu a zodpovednosť vo vzťahu k záväzkom patrí ku cnostiam, ktoré ešte len robia kňaza. Pomoc pri úsilí o dosiahnutie celibátnej mentality vidí encyklika v kňazstve bratstvom. (Jiří Skoblík: Poznámky k celibátu)

V roku 1993 pápež Ján Pavol II. vyhlásil: „Celibát nie je podstatný pre kňazstvo.“ Ešte pred ním

2. Vatikánsky koncil (1962-1965) vydal vyhlásenie, že celibát je iba vecou cirkevnej disciplíny, nie je teologicky nariaďovaný a ani nevyhnutný pre kňazstvo. Napriek tomuto však povinný celibát nebol zrušený. Hlava britskej katolíckej cirkvi, kardinál Hume prehlásil, že celibát nie je božský zákon, ale zákon cirkevný – teda ktorýkoľvek pápež a generálny koncil by ho mohol zmeniť.

V súčasnosti, keďže podľa cirkvi celibát je iba vecou cirkevnej disciplíny, nie je teologicky nariaďovaný a ani nevyhnutný pre kňazstvo, tak pre jeho udržanie cirkev argumentuje nasledovnými dôvodmi:

1. Kňaz môže venovať väčšinu svojho času farnosti, lebo nie je rozptyľovaný rodinnými zodpovednosťami.

2. Kňaza možno ľahšie premiestniť do inej oblasti podľa potrieb cirkvi.

3. Výdaje za ubytovanie, zdravotnú starostlivosť a dôchodok sú menšie ako v prípade rodiny.

4. Oddanosť kňaza nie je delená.

5. Ťažšie sa mení jeho postoj.

Ako ukázali skúsenosti nekatolíckych ženatých duchovných, tieto argumenty sú diskutabilné.

Ako nevýhoda je tá, že Rímskokatolícka cirkev trpí nedostatkom kňazov, čo je spôsobené tým, že sa snaží prijímať slobodných ľudí do klerického stavu. Celosvetovo viac ako 50% z približne 400 tisíc farností nemá stáleho kňaza.  Potvrdzuje to kánon, ktorý hovorí, že budúci kňazi majú byť vychovávaní pre život v celibáte:

Kán. 247 - § 1. Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar.

Preto k zrušeniu celibátu vyzval Vatikán aj prominentný člen írskej katolíckej cirkvi, emeritný biskup Edward Daly, ktorý sa obáva silnejúceho nezáujmu mladých mužov o vstup do kňazského stavu.

Naproti tomu cirkev povoľuje gréckokatolíckym adeptom na kňazský úrad aby sa pred vysviackou oženili.

V nadväznosti na sexuálne škandály vyzvalo vo februári 2011 k zrušeniu celibátu viac ako 140 nemeckých, rakúskych a švajčiarskych teológov.

 

 

História:

Pravdepodobne prvé nariadenie tohto druhu vzniklo v podobe kánonu 33 z Elvirského koncilu v Španielsku okolo roku 305, ktorý zakazoval dekanom, kňazom a biskupom mať sexuálny vzťah s manželkami a počať deti: Biskupi, presbyteri, diakoni a iní s pozíciou v službe sa majú úplne zdržovať pohlavného styku so svojimi manželkami a plodenia detí. Ak niekto neposlúchne, musí byť odstránený z klerického úradu.“ (kánon 33)

A taktiež kánon 27: „Biskup alebo iný duchovný, môže bývať spolu len so sestru, alebo dcéru, ktorá je pannou zasvätenou Bohu. Žiadna iná žena, ktorá s ním nesúvisí nesmie s ním zostať.“

Podobne znel i kánon 29 z Arleského koncilu (314), kánon 3 z Nicenského koncilu (325): „Veľký snem rozhodol, že sa nedovoľuje, aby biskup, presbyter, diakon alebo ktokoľvek z kléru mal v dome ako spolubývajúcu ženu, s výnimkou matky, sestry, tety alebo takej osoby, ktorá je mimo podozrenia. (kánon 3)

To "mimo podozrenia" znamená mimo podozrenia, že by mal s danou osobou sexuálny styk.

Kánon3-4 na koncile v Kartágu (okolo r. 390): „Je vhodné, aby svätí biskupi, boží kňazi a leviti, t.j. tí, ktorí sú v službe božských sviatostí, zachovávajú úplnú zdržanlivosť tak, že vo všetkej jednoduchosti môžu získať čo prosia od Boha; čo Apoštol učil a čo sa starobylá prax zachováva, nech aj my zachovávame. Súhlasíme, aby všetci biskupi, kňazi a diakoni, strážcovia čistoty, sa zdržovali pohlavného styku so svojimi manželkami, tak aby tí, ktorí slúžia pri oltári, mohli zachovať úplnú čistotu/zdržanlivosť.(kánon 3-4).

A kánon 14 z koncilu v Chalcedóne (451).

Pápež Damasus I. (366-383) v roku 366 síce vyhlásil, že sa kňazi môžu ženiť, no nesmú mať sexuálny vzťah so svojou manželkou. Manželia mali žiť ako brat a sestra a sľub ženy ohľadom sexuálnej abstinencie bola podmienka pre manželstvo. Pápež Siricius (c.334-399) v roku 385 vo svojom dekréte, v kapitole O zdržanlivosti klerikov/duchovných argumentuje, že klerická zdržanlivosť je apoštolského pôvodu, a mimo iné aj ostro kritizuje tých, čo ju porušujú, hovoriac: „Zistili sme, že mnoho kňazov a diakonov Krista priviedli na svet deti, prostredníctvom spojenia s ich manželkami a zakázaného pohlavného styku. A ako výhovorku pre tento svoj zločin uvádzajú fakt, že v Starom Zákone - ako sa môžeme dočítať - kňazi a služobníci mali dovolené plodiť deti. Či tak alebo onak môže byť, ak jeden z týchto učeníkov vášne a lektorov nerestí si myslí, že Pán - v zákone Mojžišovom - dáva nejasné dovolenie k tým v posvätnom stave, aby mohli uspokojiť svoje vášne, nech nám teraz povie: Prečo [Pán] varoval tých, ktorí sa starali o najsvätejšie veci takto: Musíte byť svätí, lebo ja som Pán váš Boh (Lv 20:7). Rovnako tak, prečo bolo od kňazov požadované, v priebehu roka ich cesty po povinnosti, žiť v chráme, ďaleko od svojich domovov? Úplne jednoznačne tak, že by neboli schopní mať telesný úkon s akoukoľvek ženou, dokonca ani s ich manželkami, a tak, majúc svedomie celistvo vyžarujúce, mohli ponúknuť Bohu obete zaslúžiac si ich prijatia. Tí ľudia, akonáhle splnili svoju dobu služby, bolo im dovolené mať manželský styk iba s cieľom zabezpečiť potomkov, pretože nikto okrem pokolenia Levi nemohol byť prijatý do Božej služby.“ (Capitulum XXIX).

Pápež Lev Veľký (c.400-461) v roku 456 píše v tejto záležitosti biskupovi Rustikovi z Narbonne: „Zákon zdržanlivosti je rovnaký pre služobníkov oltára (diakonov) ako pre kňazov a biskupov. Keď boli ešte laikov a lektormi, bolo im dovolené oženiť sa a plodiť deti. Ale keď postúpili vyššie na spomínané stupne, nie je im už dovolené to, čo predtým. Aby sa však manželstvo telesnej stalo manželstvom duchovným, je potrebné, aby manželky neboli posielané preč, ale aby ich mali ich manželia tak, ako by ich nemali, aby zostala nedotknutá manželská láska, súčasne však, aby prestalo užívaním manželstva.

Pápež Leo I. (440-461), podporoval manželské nesexuálne spolužitie z dôvodu zmeny z "fyzického" do "duchovného" stavu. V rokoch 458-459 napísal, že duchovní majú žiť s manželkami, ako keby ich nemali, teda aby formálne bola manželská láska zachovaná, no bez fyzických prejavov.

Je jasné, že v antike sa povinnosť celibátu nechápala tak ako dnes. Nešlo o zrieknutie sa manželstva, ale o zdržanlivosť klerikov! Podľa úvodu je to tento stav kňaza: Ženatý, po vysviacke nesmie prepustiť manželku, musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.

Nakoniec však bolo doporučené alebo i nariaďované fyzické odlúčenie sa od manželky, pretože sa ťažko dala zaručiť požadovaná sexuálna zdržanlivosť. Koncily v Metzi (888) a v Mainze (888) preto zakázali spolužitie s manželkami.

Pápež Leo IX. (1049-1054) bol silným zástancom celibátu za účelom odstránenia nemorálnosti v cirkvi, hoci k nej v skutočnosti prispieval i celibát. Neskôr pápež Gregor VII. (1073-1085) pokračoval v jeho snahe a ostro napádal kňazov žijúcich v manželstve. V roku 1074 nariadil, aby každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, musel zložiť sľub celibátu. Pápež Gregor VII povedal: Opustite svoje ženy! Zavrhnite svoje deti! Opustite svoj domov! Moje kňazstvo sa nebude ženiť!

V roku 1095 pápež Urban II. (c.1042-199) nariadil, aby tí ženatí kňazi, ktorí neuposlúchnu nasledovanie celibátu, boli uväznení pre dobro svojich duší, manželky a deti týchto kňazov boli predané do otroctva a ich majetok prepadol cirkvi. Definitívne uzákonenie povinného celibátu ako podmienky pre vstup do duchovného stavu sa začalo formovať v roku 1123 kánonom 21 z 1. Lateránského koncilu za pápeža Kallista II. (1119-1124), ktorý zákaz žitia s manželkou stanovil ako všeobecný zákon. 2. Lateránsky koncil v roku 1139 za pápeža Inocenta II. (1130-1143) kánonom 7 prehlásil uzatvorenie manželstva po vysvätení za zakázané a existujúce manželstvá za neplatné. Počas prvých 1200 rokov existencie cirkvi nespočetné množstvo kňazov, biskupov a dokonca i 39 pápežov bolo ženatých, z toho 13 z nich bolo deťmi pápežov alebo iných duchovných.

Proti celibátu sa silne postavil až Martin Luther (1483-1546) nemecký protestantský teológ, kazateľ a reformátor. To priviedlo na jeho stranu aj mnoho kňazov. Traduje sa výrok mainzského arcibiskupa Albrechta z roku 1540: Viem, že všetci moji kňazi sú konkubinári. Čo však mám proti tomu robiť? Keď im ich konkubíni zakážem, budú buď žiadať manželky, alebo sa stanú luteránmi.“

Myšlienka povinného celibátu nemá pôvod v kresťanstve a ani v židovstve, v ktorom rabím sa musel oženiť, inak by bol považovaný za čudáka. Rituálna čistota kňazov bol pohanský koncept založený na skreslenom vnímaní sexuality iba v jednom extréme ako zlej, nebezpečnej a deštruktívnej činnosti. Dokonca i grécki filozofi podporovali tento názor. Platón, Aristoteles a Hippokrates hlásali, že sexuálny vzťah je nebezpečný a škodlivý. Seneca učil, že sexuálny vzťah je vo svojej samotnej podstate zlý a dovolený iba za účelom rozmnožovania. Pripisovanie zvláštnej duchovnosti celibátu taktiež súviselo s rímskym zvykom zdržanlivosti od sexuálneho vzťahu za účelom udržania si energie pred bojom alebo športovými zápoleniami, čo sa prenieslo i do liturgických praktík. Kňazom preto bolo nariaďované nemať styk s manželkou v noc pred slávením Večere Pánovej. Postupným výsledkom bolo to, že sexualita, manželstvo a rodinný život začali byť znevažované a nevnímané ako posvätné. Celibát sa začal zdôrazňovať ako najvyšší stupeň svätosti, čo bolo vhodným nástrojom v rukách ctižiadostivých kňazov a biskupov, aby znížili autoritu ženatých kňazov.

 

 

Názory kresťanských pisateľov:

Ignác Antiochijský (c.35–107) biskup v Antiochii, apoštolský otcom, mučeník a priamy nasledovník apoštola Petra a Jána. Eusébios o ňom píše, že spravoval antiochijskú cirkev ako tretí v poradí (Peter bol prvý). V liste Filadelfským (dlhšia verzia) píše: „...tak u Petra a Paula a zvyšku apoštolov, že boli ženatí muži. Oni vstúpili do týchto manželstiev nie pre chuť, ale z ohľadu na šírenie ľudstva. Otcovia prinášajú vaše deti do výchovy a napomenutia Pána.”

Ďalej píše: „Varuj sa zamestnaní, ktoré sú pre kresťanov nedôstojné. Skôr proti ním káž. Moje sestry povzbudzuj, aby milovali Pána a manželov aby uspokojovali telesne i duchovne. Rovnako aj mojich bratov povzbudzuj v mene Ježiša Krista, aby milovali svoje manželky ako Kristus svoju Cirkev. Kto môže zachovávať čistotu, nech pri cti tela Pána sa tým nechváli. Chváli sa, zahynie. Schádza na scestie, kto sa domnieva, že je viac ako biskup. Ženích a nevesta nech uzatvárajú manželstvo so zvolením biskupa, aby manželstvo bolo tak podľa želania Boha a nie na želanie žiadostivosti. Všetko nech sa deje ku cti Božej.“ (List Polyrakpovi)

Ignác ako nasledovník Petra a Jána, sám podal svedectvo, že boli apoštoli ženatí. Okrem toho vraví, že kto chce dobrovoľne zachovávať čistotu pre Pána, nech sa s tým nechváli.

Papiáš z Hierapole (c.65– 140) bol apoštolský otec, hieropolský biskup. Ireneus o ňom píše, že bol učeník apoštola Jána. Napísal: Bydlisko apoštola Filipa so svojimi dcérami v Hierapolis už bolo spomenuté vyššie.“ (ANF 1:154)

Papiáš potvrdil, že apoštol Filip mal dcéry s ktorými býval.

Justín Mučeník (c.100-165) filozof a teológ, ktorý napísal svoje spisy v rokoch 145-163nl. Napísal: „Mnohí muži a mnohé ženy o šesťdesiatich a sedemdesiatich rokoch, ktorí odo mladosti už Kristovej náuky nasledujú, nepoškvrnení doteraz ostávajú; a takých ja zo všetkého druhu ľudského ukázať sa ponúkam.“ (Prvá apológia, 15)

Hovorí síce, že boli ľudia, ktorí pre Pána zachovávali čistotu, nikde však nespomína, že to sú kňazi.

Klement Alexandrijský (150 – 215) je jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku. Napísal: Peter a Filip splodili deti a Filip dal svoje dve dcéry za manželky. Okrem toho Pavol neváhal spomenúť v jednom z jeho listov jeho 'manželku', jediný dôvod prečo ju nezobral zo sebou bol, že by to boli ťažkosti pre jeho službu. On hovorí v jeho liste, 'Nemáme právo si vziať so sebou sestru – manželku, tak ako ostatní apoštoli?' Avšak ostatní apoštoli v súlade s ich príslušnou službou, venovali sa kázaniu bez rozptyľovania. Ich manželky chceli ísť s nimi, nie ako ženy, ale ako sestry, aby slúžili v domácnosti. (Kniha Stromata III. z roku 195)

Ďalej píše: Cirkev plne prijíma manželov jednej ženy, či už ako kňazov, diakonov či laikov, pričom taký muž musí svoje manželstvo žiť dôstojne.“ (kniha Stromata III.)

Aj Klement tvrdí, že apoštoli mali aj naďalej manželky a tiež potvrdzuje, že ženatí muži sa môžu plne stať kňazmi.

Tertullianus (c.155–c.222) rímsky právnik, cirkevný otec a spisovateľ. Bol veľkým zástancom sexuálnej zdržanlivosti. K Pavlovmu výroku, že je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť hovorí, že manželstvo je len o trochu lepšie ako horieť. Aj napriek tomu píše: Apoštoli mali povolenie uzavrieť manželstvo a viesť manželky. Oni tiež mali povolenie na 'žiť podľa spôsobu evanjelia'.“ (Dielo: De exhortatione castitatis 8.kapitola)

Tertullianus, veľký obhajca sexuálnej zdržanlivosti sám potvrdil, že apoštoli mali povolenie uzavrieť manželstvo. Žiť podľa spôsobu evanjelia tu znamená, ako brat a sestra, čiže bez pohlavného styku.

Marcus Minucius Felix (c.150-c.250) bol zrejme prvým latinsky píšuci apologéta na prelome 2. a 3. storočia. Napísal: „Cudne hovoriaci a ešte cudnejšie majú telo, premnožia z nás súc telo nepoškvrneného, teší sa skôr z večného panenstva, než sa ním pýšiť.“ (Octavius, 31)

Rovnako ako Ignác, hovorí, že ten, kto dobrovoľne zachováva čistotu pre Pána, sa s tým nemá pýšiť.

Origenes (185 – 254) cirkevný učiteľ a teológ, bol najznámejším a najvýznamnejším predstaviteľom alexandrijskej školy. Vo svojej práci Proti Celsovi kapitola 26 píše, že čistota (sexuálna zdržanlivosť) je spôsob, ako zvýšiť osobnú oddanosť Bohu.

Metod z Olympu (?-c.311) biskup v lýkijskom Olympu. Napísal: „Pretože Boh stále pracuje a pokračuje v tvorení ľudstva, nikto by sa nemal opovažovať pohŕdať aktom, ktorý dáva život. Veď ani Všemohúci sa nehanbia svojimi najčistejšiemu rukami tento akt dokonávať. Bolo by absurdné zakazovať manželský styk.

Metodios aj keď vo svojich spisoch si ctí panenstvo, sám vraví, že zakazovať pohlavný styk je absurdné.

Eusébios Cézarejský (263–339) grécky biskup v meste Caesarea, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie a bol jeden z vedúcich otcov Nicejského koncilu. Napísal: „Je vhodné, že tí, ktorí sú v kňazstve a zastávajú boží úrad, musia byť po vysviacke zdržanlivý od manželského pohlavného styku.“ (Demonstratio Evangelica, 1, cap. 9)

„Ten istý Klement, ktorého slová som práve uviedol, kvôli tým, ktorí zavrhovali manželstvo, vypočítava tých z apoštolov, ktorí žili v manželstve (Stromata III, 6). „Či snáď“, píše tam, „opovrhujem apoštolmi? Veď Peter aj Filip mali deti, áno, Filip svoje dcéry aj vydal. Pavol sa v jednom zo svojich listov nerozpakuje pozdravovať svoju manželku, ktorú sebou nevodil, aby sa ľahšie mohol venovať svojej službe . „Keďže sme už na to priviedli reč, nebolo by neuvážené uviesť z Klementa inú rozprávania hodnú udalosť. Ten v 7. knihe svojich Stromata rozpráva toto: „Keď blažený Peter videl svoju manželku viesť na popravu, vraj sa zaradoval, že ju Boh povolal do svojej vlasti. Volal ju menom, povzbudzoval a tešil ju: Pamätaj, moja drahá, na Pána! Manželstvo blažených bolo také , aká bola láska vnútorne dokonale spojených. Myslím, že som to právom uviedol.“ (Cirkevné dejiny 3:30)

Aj Eusébius potvrdzuje, že Filip a Peter mali deti, dokonca Pavol bol podľa neho ženatý. No zastáva názor, že po vysviacke by ženatí nemali mať pohlavný styk.

Epifánius Salaminský (c.310–403) biskup v Salamine. Hovoriac o istých kacíroch hovorí: „[kacíri] vravia, že čo je spojené s kňazstvom, platí na každého. Počuli, že 'biskup má byť bezúhonný, manžel jednej manželky, striedmy, rovnako tak i diakon a presbyter' (cf. 1Tim), ale nepochopili hranice svätenia. ... Svätá Božia Cirkev neprijíma manžela jednej ženy ak s ňou stále býva a plodí deti. Ona prijíma abstinujúcich mužov jednej ženy, alebo vdovca za diakona, presbytera, biskupa a subdiakona, najmä tam, kde kánony cirkvi sú prísne dodržiavané. Ale zaiste mi povieš, že v niektorých miestach kňazi, diakoni a sub-diakoni stále plodia deti. Lenže to je nekánonické [proti cirkevným pravidlám]! (Panarion, 59, 4)

Epifánius hovorí, že ženatí muži, čo sa stanú kňazmi, už nemajú mať pohlavný styk s nimi.

Cyril Jeruzalemský (c.313-386) biskup v Jeruzaleme a významný teológ. Naliehal aby sa služobníci oltár zdržiavali žien (Cat. xii, 25).

Ambróz Milánsky (c.340-397) biskup v Miláne, politik a významný teológ. Hovoril, že služobníci oltára, ktorí boli ženatí, nesmú po svojej vysviacke užívať manželstvo (hoci spomína, že táto povinnosť nebola v praxi všade zachovávaná tak, ako by tomu malo byť), pretože novozákonný kňaz je viazaný k modlitbe a ustavičnej posvätnej službe (De officiis ministrorum I). Ohľadom biblického výroku, že „biskup má byť mužom jednej ženy“ vraví, že apoštol v ňom síce nezakazuje ženatým, aby boli prijatí do duchovného stavu, avšak ani nepovoľuje, aby po prijatí do duchovného stavu mohli užívať manželstvo/plodiť deti. (Epist. 68:62)

Hieronym (c.347-420) je autorom latinskej verzie Svätého Písma zvaného Vulgáta. Poznal dobre tradíciu ako západnú, tak východnú, a to z osobnej skúsenosti, ako vraví kardinál Stickler (strana 22): „Keď v roku 393 vo svojom vystupovaní proti Joviniánovi hovorí, bez toho, že naznačuje nejaký rozdiel medzi Východom a Západom, že svätý apoštol Pavol povedal v známom mieste v liste Títovi, že ženatý kandidát sviatosti kňazstva smel byť len raz ženatý. Mal dobre vychovávať svoje deti, ale potom už nemôže plodiť ďalšie deti. Má sa preto stále venovať modlitbe a Božej službe, a teda nielen na obmedzený čas ako v Starom zákone.“ (Proti Joviánovi. I, 34).
Vo svojej práci Adversus Vigilantium z roku 406 opakuje Hieronym povinnosť služobníkov oltára žiť v stálej zdržanlivosti. V tejto veci hovorí, že je to prax cirkvi východnej, egyptskej a Apoštolskej stolice, kde sa prijímajú len celibátni a zdržanliví klerici alebo takí, ktorí sú ženatí, ale zriekli sa manželského života: „Buď sú panicmi alebo zdržanliví, alebo ak mali manželku, prestávajú byť manželmi“
Už vo svojom Apologeticum ad Pammachium povedal, že tiež apoštoli boli buď panicmi, alebo po svadbe boli zdržanliví: „Ku kňazstva, biskupstvo, jáhenstvi sa volí buď panici, alebo vdovci, avšak po prijatí kňazstva majú byť naveky čistí.“ (Ep. 49, 21)

K výroku „biskup má byť mužom jednej ženy“ hovorí, že kňaz musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť, ak ju poruší, cudzoloží aj keď sú manželia. Hovorí, že kňaz musí stále prinášať obete za ľudí, neustále sa modlí, ako sa píše v 1 Kor 7:5 a preto musí neustále dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.

Augustín z Hippa (354-430) kresťanský teológ, spisovateľ, filozof a jeden zo štyroch veľkých otcov západnej cirkvi, od roku 395/6 hipponský biskup. Nielen dobre poznal všeobecnú povinnosť zdržanlivosti vyšších duchovných, ale zúčastnil sa kartáginských koncilov, kde bola táto povinnosť opakovane potvrdzovaná, odvodzovaná od apoštolov a od nepretržitej tradície. Nie je známe, že by dal pri týchto príležitostiach najavo nejaký nesúhlas. Vo svojej práci O cudzoložných manželstvách tvrdí, že aj ženatí muži, ak sú náhle povolaní k duchovnému stavu vyšších duchovných a vysvätení, sú zaviazaní k zdržanlivosti. Takto sú príkladom pre laikov, ktorí musia žiť ďaleko od svojich manželiek a sú preto vystavení pokušeniu k cudzoložstva. (De coniugiis adulterinis, II)

 

 

Záver:

Ranná cirkev s ich kánonmi aj pápeži a tiež ranní cirkevní otcovia zastávali názor, že ženatí kňazi musia po vysviacke dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť. Ďalej mnohí z nich potvrdzujú, že apoštoli boli ženatí a mali deti, čím potvrdzujú, že kňazom nemožno zakazovať sa ženiť. Treba si všimnúť aj storočie v ktorom žili. Ideálny sú autori v prvých dvoch storočiach, pretože buď priamo poznali apoštolov, alebo ich priamych nasledovníkov. Ako vidno prvé známky o povinnosti dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť sú až z 3.-4. storočia a samotný celibát až v 12. storočí, teda nie priamo od apoštolskej tradície. Pápež Damasus I. sám vyhlásil, že kňazi sa môžu ženiť.

Podľa úvodu zastávali v staroveku tieto prípady stavu kňaza: Slobodný, po vysviacke môže vstúpiť do manželstva, ale musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť a ženatý, po vysviacke nesmie prepustiť manželku, musí dodržiavať sexuálnu zdržanlivosť.

Ako sa ukázalo s argumentov zástancov aj odporcov celibátu, nikde vo Svätom Písme nie je podklad pre celibát! Ženatí sa môžu stať kňazmi, môžu sa naďalej starať o manželky. Nikomu sa nesmie zakazovať ženba a ani sa nikde ženba po vysviacke nezakazuje. Jediné, čo nesmú, je mať pohlavný styk po vysviacke, pokým sa venujú modlitbe a aj to len ak dokážu odolať, ak nie, tak môžu aj sexuálne žiť. Radšej, ako by mali horieť túžbou a scudzoložiť. Zostať celý život slobodný je ľahšie a Pavol to aj odporúča (ale neprikazuje!).

Ešte by sa dali použiť dva argumenty a to argument zástancov o trvalom panenstve Márie, Ježišovej matke, a argumentom odporcov o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich. Nerozoberal som ich preto, lebo oba sú samostatnou témou. To, že Mária žila celý život ako panna sa dá spochybniť (ale rozoberať to budem samostatne). A aj keby žila celý život ako panna, tak sa preto rozhodla dobrovoľne. Navyše je žena, a celibát sa týka hlavne kňazov – mužov. Tiež treba dodať, že aj napriek tomu, ak by žila ako panna celý život, sa vydala za Jozefa! Všeobecné kňazstvo všetkých veriacich hovorí, že každý veriaci je vlastne kňazom. No aj keby zástancovia toto prijali, stále sa dá namietať, že celibát by sa mal týkať služobníkov bohoslužieb (tých, čo aj v protestantských cirkvách robia bohoslužbu, a kým nepôjdu do dôchodku sa stále venujú modlitbe). No ako sa ukázalo, podnet pre celibát nikde nie je! V súčasnosti Rímskokatolícka cirkev zastáva názor, že celibát je iba vecou cirkevnej disciplíny, nie je teologicky nariaďovaný a ani nevyhnutný pre kňazstvo a ktorýkoľvek koncil by ho mohol hocikedy zrušiť. Je len otázkou času kedy k tomu dôjde.

Ak už niekto dá Bohu sľub, že bude žiť v celibáte, už to musí splniť:

Už aj s tohto hľadiska je nezmysel, aby kňazi povinne dali sľub celibátu. Čo ak to nesplnia?

 

 

Zdroje:

Diskusné fóra:

http://www.krestanske-diskuse.cz/dnesni-krestanstvi-spolecenstvi-4/katolicti-knezi-a-celibat-34/1/

http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TOPIC_ID=995&whichpage=1

http://www.bibliaaty.sk/forum-Biblia-o-otazke-celibatu-panenstva.html

http://areopag.sk/viewtopic.php?t=64&highlight

http://www.kredo.sk/bforum/pop_printer_friendly.asp?TOPIC_ID=995

http://www.upc.uniba.sk/index.php?option=com_kunena&func=view&catid=28&id=86785&Itemid=260

http://www.upc.uniba.sk/index.php?option=com_kunena&func=view&catid=28&id=4366&Itemid=260

http://www.granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=8223&mode=nested&order=0&thold=0

http://www.postoy.sk/node/3545/talk?page=1

http://www.upc.uniba.sk/index.php/forum/34-nabozenske-otazky/54395-celibat

http://www.seniorklub.sk/showthread.php?t=206

Články:

https://cs.wikipedia.org/wiki/Celib%C3%A1t

http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/nabozenstvo/58047/celibat

http://www.getsemany.cz/node/1958

http://evanjelik.sk/node/6628

http://www.cas.sk/clanok/156221/vatikan-o-zneuzivani-deti-knazmi-celibat-za-to-nemoze.html

http://christianfreeman.wordpress.com/2009/05/24/rev-george-r-macfaul-bol-peter-vobec-papezom/

http://www.dobreslovo.sk/data/2012/ponuka-na-citanie-a-stiahnutie/citaj-ponuka-na-citanie-a-stiahnutie-2/sviatosti/knazska-vysviacka/celibat/celibat/

http://www.gotquestions.org/Slovencina/muz-jednej-zeny.html

http://www.bibleinfo.cz/topics/bi92.html

http://cirkev.blogy.atlas.sk/krestanstvo/58679/

http://www.krestan.info/celibat.php

http://bigg.host.sk/teologia/celibat.htm

http://mojakomunita.sk/web/kniznica/diskusia;jsessionid=782D7C74321BFF11514F19E6C831911C?p_p_id=19&p_p_lifecycle=1&p_p_state=exclusive&p_p_mode=view&p_p_col_id=column-1&p_p_col_pos=1&p_p_col_count=3&_19_struts_action=%2Fmessage_boards%2Fget_message_attachment&_19_messageId=876098&_19_attachment=Celibat.pdf

http://katolik.kvalitne.cz/his/004.html

http://www.katolici.szm.com/Tema/Pavlovske_privilegium.html

http://www.prokrestany.cz/katol/celibat.htm

http://mx1.rkcemerne.sk/defaultf.php?subaction=showfull&id=1201735420&archive=&start_from=&ucat=12&d=9&m=1&y=2012&month=1&year=2012

http://zahranicni.eurozpravy.cz/evropa/22439-katolicti-teologove-zadaji-zruseni-celibatu

http://zpravy.aktualne.cz/zahranici/irsky-biskup-pozaduje-po-vatikanu-zruseni-celibatu/r~i:article:714024/

Cudzojazyčné:

Diskusné fóra- http://equalitycentral.com/forum/index.php?topic=1704.0

http://andrewgough.co.uk/forum/viewtopic.php?f=4&t=2293

Články- http://fatherjoe.wordpress.com/2009/05/14/was-peter-the-first-pope-married/

http://www.hymnsandcarolsofchristmas.com/SPLC/Which%20Apostles%20Were%20Married.html

http://priester-ohne-amt.org/?page_id=42

http://www.minuteswithmessiah.com/question/paulwife.html

http://www.logosbiblestudy.org/press_room/was-paul-married-392011-1031am

http://www.sermonindex.net/modules/articles/index.php?view=article&aid=26956

http://christianity.stackexchange.com/questions/2315/did-the-church-fathers-advocate-celibacy&usg=ALkJrhj6rVJtX7o_n1VfUA9giIBHRJCkQw

http://whychurchfatherswerenegativeaboutsex.blogspot.com/

http://www.sspx.org/miscellaneous/celibacy_for_deacons.htm

http://francinemorrissette.suite101.com/why-are-catholic-priests-celibate-a63574

http://matt1618.freeyellow.com/celibacy.html

http://www.catholiceducation.org/articles/facts/fm0014.html

http://en.fairmormon.org/Marriage/As_a_requirement_for_exaltation/Paul_said_it_is_good_not_to_marry

http://www.adventistbiblicalresearch.org/documents/husbandof%20one%20wife.pdf

http://socrates58.blogspot.com/2006/02/clerical-celibacy-biblical-rationale.html

http://www.gotquestions.org/apostle-Paul-married.html

http://www.gotquestions.org/disciples-married.html

Iné:

http://www.fatym.com/abcd/ind-t.htm

http://boh-jeziskristus-cirkev-matka.meu.zoznam.sk/news/celibat-zdrzanlivost-od-intimneho-zivota-pre-diakonov-knazov-biskupov/

http://concordances.org/greek/gunaika_1135.htm

http://biblos.com/1_corinthians/9-5.htm

http://www.angelfire.com/space/thegospeltruth/trinity/history/ignatius.html

http://www.scripturecatholic.com/the_priesthood.html

http://www.biblestudytools.com/1-corinthians/9-5-compare.html

http://en.wiktionary.org/wiki/%CF%83%CF%8D%CE%B6%CF%85%CE%B3%CE%BF%CF%82

http://www.northforest.org/EarlyChurchFathers/ChurchFathers.html

http://lf.clavmon.cz/LF/Pln%C3%A9%20texty/Dolezal.pdf

http://www.staycatholic.com/celibacy_in_the_first_two_centuries.htm

http://scripturetext.com/philippians/4-3.htm

Kódex kanonického práva, Bratislava 1996

Malý teologický lexikon, str. 80

A. Franzen: Malé cirkevní dějiny, str. 125

Jiří Skoblík: Poznámky k celibátu

Ron Rhodes: Reasoning from the Scriptures with Catholics

Alexander Strauch: Biblical Eldership