Deuterokánonické spisy

Úvod Biblistika Staré Písmo 1 Deuterokánonické spisy

Na základe historického štúdia hebrejského kánonu dospeli niektorí odborníci k hypotéze 4 kritérií, ktoré musel spĺňať spis, aby mohol byť kanonizovaný:

1. musel byť písaný hebrejsky, s výnimkou sú časti Daniela a Ezdráša, ktoré boli v aramejčine.

2. musel byť odobrený používaním v židovskej komunite.

3. musel obsahovať niektoré tradičné židovské náboženské témy ako napr. vyvolenie, či zmluva.

4. spis nemohol byť, aspoň podľa Židov v antike, ktorí o kánonicite jednotlivých kníh uvažovali, napísaný neskôr ako za čias Ezdráša, keďže potom sa podľa mnohých rabínov z Izraela vytratila prorocká inšpirácia, preto posledným spisom bolo proroctvo Malachiášovo, a ten dopísal svoj spis asi v rokoch 435 – 430 pnl.

Tieto kritériá nie sú bezproblémové a samozrejme ich v žiadnom prameni nenájdeme doslova, sú skôr sumárom toho, čo majú súčasné spisy hebrejského kánonu spoločné a líšia sa od iných nekánonických spisov.

 

 

Prvý argument zástancov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Deuterokánonické spisy sú súčasťou Septuaginty (300 – 150 pnl.), z ktorej novozákonní pisatelia citovali mnoho krát (napr. pre list Hebrejom to bol primárny text Starého Písma). Približne 70 % staropísmových citácii použitých v Novom Písme je práve zo Septuaginty.

No sú pochybnosti, či vôbec boli jej súčasťou. Najstaršie kópie Septuaginty, ktoré máme sú už kresťanské a sú zo 4. až 5. storočia. Máme tri kópie Septuaginty – Vatikánsky kódex (z 1. polovice 4. storočia), Sinajský kódex (z 2. polovice 4. storočia) a Alexandrijský kódex (z 1. polovice 5. storočia). Ale ani jeden z nich sa plne nezhoduje so spismi, ktoré katolíci, pravoslávni, a ďalšie cirkvi prijali. Najbližšie k tomu majú pravoslávne cirkvi. V nasledujúcej tabuľke je zoznam tzv. deuterokánonických spisov, ktoré sa nachádzajú v troch verziách Septuaginty v porovnaní, ktoré tzv. deuterokánonické spisy prijali jednotlivé cirkvi:

Septuaginta

Pozn.:  B (03) – Vatikánsky kódex (1. polovica 4. storočia), א (01) – Sinajský kódex (2. polovica 4. storočia),

A (02) – Alexandrijský kódex (1. polovica 5. storočia).

1 – Kniha Ód obsahuje celkovo 15 ód, z toho Modlitba Manašeho je len jednou z nich. V niektorých cirkvách je kanonizovaná len práve táto jedna modlitba, preto v tých, kde je kanonizovaná len táto jedna, dávam skratku Mns.

2 – Knihy Ezdrášove majú rozdielne číslovanie, preto dávam prvé "tradičné" označenie, do zátvorky dávam "oficiálne" očíslovanie a v cirkvách, v ktorých je to úplne inak očíslované, udávam ich číslovanie.

Rozdelenie cirkví do štyroch skupín:

1. skupina: Kópie Septuaginty v najstarších dochovaných rukopisoch.

2. skupina: Protestanti a cirkvi odvolávajúce sa na Septuagintu – katolíci a pravoslávni.

3. skupina: Tzv. Orientálna tradícia – východné orientálne cirkvi (arménske, sýrske, koptské).

4. skupina: Tzv. Tewahedo – Etiópska ortodoxná cirkev a Eritrejská ortodoxná cirkev.

Rozdelenie spisov do troch skupín:

1. skupina: Spisy nachádzajúce sa aspoň v jednej kópii gréckeho prekladu Septuaginta.

2. skupina: Spisy nachádzajúce sa v sýrskom preklade Pešita.

3. skupina: Spisy nachádzajúce sa v etiópskej tradícii.

 

Okrem toho, že ani jeden z nich sa úplne nezhoduje so spismi, ktoré katolícka, pravoslávna alebo iná cirkev prijala, sú tu aj spisy, ako 1. kniha Ezdrášova (niekedy nazývaná aj ako 3. kniha Ezdrášova) a Žalm 151, ktoré obsahujú všetky tri kódexy, ale katolíci ich aj tak neprijali. Filón Alexandrijský (c. 20 pnl. – c. 50 nl.) bol židovský filozof, teológ a najvýznamnejší predstaviteľ helénistických Židov. Často citoval z gréckeho prekladu Seuptuaginta, ale nespomenul žiaden spis mimo hebrejského kánonu, hoci komentoval prakticky všetky spisy hebrejského kánonu. Podobne sa dá hovoriť aj o Jozefovi Flaviovi (37/8 nl. – c. 100 nl.) židovskom kňazovi, učencovi a historikovi, ktorý zanechal významné poznámky o prvej židovskej vojne v rokoch 66-70 nl. Tiež používal Septuagintu a explicitne označil deuterokánonické spisy ako neakceptovateľné.

 

 

Druhý argument zástancov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Raní kresťania mali poznanie o tzv. deuterokánonických spisoch. Ale poznanie raných kresťanov o týchto spisoch ich ešte nerobí kanonizovanými. Mnoho ľudí poznalo tzv. deuterokanonické spisy a dokonca ich považovali za cenné, pristupovali k nim s rešpektom, citovali ich s autoritou, ale to neznamená, že ich pokladali za inšpirované Svätým Duchom. Tiež mali poznanie aj o iných spisoch, ktoré pokladali tiež za cenné, ale v súčasnosti nie sú v kánone. Ďalej mnohí cirkevní otcovia používali tzv. deuterokánonické spisy ako autoritu a citovali z nich podobe ako z Písma – viď. tabuľku o kresťanských pisateľov. Aj keď raní kresťania citovali z deuterokanonických spisov z času na čas, v úplných začiatkoch ich však neakceptovali ako Sväté Písmo. Až potom, keď kresťanská komunita sa začala viac a viac vzďaľovať Židom, sa diskusia o ich včlenení rozprúdila. Najstaršie kresťanské zoznamy spisov Starého Písma sú:

1. Bryenniosov zoznam (c. 100 nl.) napísaný neznámym pisateľom okolo roku 100 nl. Považuje sa to za najstarší kresťanský kánon. Tento zoznam našiel Philotheosom Bryenniosom v kódexe Hierosolymitanus z roku 1056 nl. Tento zoznam obsahuje rovnaké knihy ako hebrejský kánon.

2. Meliton Sardský (? – c. 180 nl.) bol maloázijský patristický pisateľ radení ku kresťanským apologétom. Eusébios o jeho kánone píše nasledujúce: „Vo svojich napísaných výťahoch uvádza Meliton v úvode zoznam kanonických kníh Starého Zákona. Považujem za nutné pripojiť tu tento zoznam. Meliton píše: "Meliton svojmu bratovi Onesimovi posiela pozdrav. Keďže si si z veľkej úcty k Božiemu slovu prial výťahy zo zákona a prorokov týkajúce sa nášho Vykupiteľa a celej našej viery a snažil si sa presne poznať počet a poradie starozákonných kníh, snažil som sa to urobiť. Veď viem, že si horlivý vo viere, že sa chceš poučiť a že myslíš na svoju spásu. Viem tiež, že dávaš prednosť Bohu pred všetkým iným. Cestoval som na Východe a prišiel som až k miestu, kde toto všetko bolo hlásané a kde sa to splnilo. Tu som spoznal presný počet kníh Starého Zákona a posielam ti ich zoznam. Tie knihy sa volajú: Päť kníh Mojžišových, totiž Genezis, Exodus, Numeri, Levitikus, Deuteromomium; potom je to Josue, Sudcovia, Rút, 4 knihy Kráľov, 2 knihy Paralipomenon a Chronikon, Dávidove žalmy, Šalamúnovho Príslovia čiže kniha Múdrosti, Kazateľ, Veľpieseň, Jób, proroci Izaiáš a Jeremiáš, 12 prorokov v jednej knihe, Daniel, Ezechiel, Esdra. Z týchto som urobil výťahy a rozdelil do 6 kníh." Toľko o Melitonovi.“ (Cirkevné dejiny 4:34)

Rovnaký ako hebrejský kánon okrem knihy Ester (asi preto, že neobsahuje zmienku o Bohu a preto bola jej kánonicita spochybňovaná počas celej histórie – viď. tabuľku o kresťanských pisateľov).

 

 

Tretí argument zástancov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Mnohé oficiálne cirkevné koncily tieto spisy začlenili do kánonu Svätého Písma ako napríklad:

Koncil v Ríme (382 nl.) spomína kánon Starého Písma: „Poradie Starého zákona začína takto: jedna kniha Genezis, jedna kniha Exodus, jedna kniha Levitikus, jedna kniha Numeri, jedna kniha Deuteronómium, jedna kniha Jozue syn Nunov, jedna kniha Sudcov, jedna Rút, štyri knihy Kráľovské (t.j. 1.-2. kniha Samuelova + 1.-2. kniha Kráľov) dve Kroník, jedna stopäťdesiatich žalmov, tri knihy Šalamúnove: jedna Príslovia, jedna Kazateľ, jedna Pieseň piesní, rovnako tak ako jedna Múdrosti a jedna Ecclesiasticus (= Sirachovec). Poradie prorokov je takéto: jedna kniha Izaiášova, jedna kniha Jeremiášova, spoločne s Qínóth, t.j. jeho náreky, jedna kniha Ezechiel, jedna kniha Daniel, jedna kniha Ozeáš, jedna kniha Amos, jedna kniha Micheáš, jedna kniha Joel, jedna kniha Abdiáš, jedna kniha Jonáš, jedna kniha Nahum, jedna kniha Habakuk, jedna kniha Sofoniáš, jedna kniha Aggeus, jedna kniha Zachariáš, jedna kniha Malachiáš. Poradie historických kníh je takéto: jedna kniha Jób, jedna kniha Tobiáš, dve knihy Ezdrášove, jedna kniha Ester, jedna kniha Judita, dve knihy Machabejcov.“ (Dekrét pápeža Damasusa I.)

Koncil v Hippo (393 nl.) spomína kánon Starého Zákona:

Kánon 36: [Bolo rozhodnuté], že okrem kánonického Písma sa nič čítať v Cirkvi pod názvom inšpirované Písmo nebude. Ale kánonické Písma sú nasledujúce: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deutoronómium, Jozue syn Nunov, Sudcovia, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Jób, Žalmy, päť kníh Šalamúnových [Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a časť Žalmov], dvanásť kníh prorokov, Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Ezechiel, Tobiáš, Judita, Ester, dve knihy Ezdrášove, dve knihy Machabejcov...

Koncil v Kartágu (397 nl.) spomína kánon Starého Zákona:

Kánon 47: [Bolo rozhodnuté], že nič, okrem kánonického Písma, netreba čítať v Cirkvi pod názvom inšpirované Písmo. Ale kánonické Písma sú: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deutoronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Jób, Dávidove žalmy, päť kníh Šalamúnových, dvanásť kníh prorokov, Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Ezechiel, Tobiáš, Judita, Ester, dve knihy Ezdrášove, dve knihy Machabejcov...

To opätovne potvrdil aj ďalší Koncil v Kartágu (419 nl.).

Hippo, Rím a Kartágo boli všetko severoafrické a rímske lokálne cirkevné koncily, ktoré nemali autoritu na prehlásenie určitých spisov za kánon. Augustín z Hippa (354 nl. – 430 nl.) bol kresťanský teológ, spisovateľ, filozof a jeden zo štyroch veľkých otcov západnej cirkvi, od roku 395/6 nl. hipponský biskup. Akceptoval tzv. deuterokánonické spisy, hoci jemne odlišne od verzie Katolíckej cirkvi a mal obrovský vplyv na tieto koncily. Toto vysvetľuje ich prijatie. Katolícka cirkev včlenila verziu Ezdráša z Vulgáty a nie zo Septuaginty, ale zdá sa, že Augustín opačne, akceptoval verziu zo Septuaginty (Civitates Dei, 18:36).

 

 

Štvrtý argument zástancov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Mnohé tzv. deuterokánonické spisy sa našli medzi zvitkami z Mŕtveho mora. Tento fakt má dokazovať, že tzv. deuterokánonické spisy boli už veľmi skoro prijaté. Lenže okrem tzv. deuterokánonických spisov sa našli pri Mŕtvom mori aj veľké množstvo nekánonických spisov. Z tohto dôvodu je tento argument irelevantný.

Našlo sa tam: 1. Biblické texty ako texty masoretský Tanach, targumy, tefelin.

2. Tzv. deuterokánonické spisy ako Sirachovec, Tobiáš, Baruch.

3. Nekánonické spisy ako Henoch, Kniha Jubileí, Kniha Noe, Závet Léviho.

4. Nové neznáme spisy ako esejská literatúra – Rád Jednoty, Medený zvitok, Damašský dokument.

5. Rôzne komentáre k biblickým spisom.

 

 

Piaty argument zástancov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Zástancovia kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov tvrdia, že Martin Luther vyradil tieto spisy z kánonu v 16. storočí preto, lebo obsahovali teológiu, s ktorou on nesúhlasil. Martin Luther odmietol tieto tzv. deuterokánonické spisy tak ako mnohí ďalší počas dlhej cirkevnej histórie. Tu je zoznam ďalších, ktorí počas histórie odmietli tieto tzv. deuterokánonické spisy:

Bryenniosov zoznam (c. 100 nl.) napísaný neznámym pisateľom okolo roku 100 nl. Považuje sa to za najstarší kresťanský kánon.

Meliton Sardský (? – c. 180 nl.) maloázijský patristický pisateľ radení ku kresťanským apologétom.

Origenes (185 nl. – 254 nl.) cirkevný učiteľ a teológ, bol najznámejším a najvýznamnejším predstaviteľom alexandrijskej školy.

Koncil v Laodicei (363 nl.) Natomto v roku 363 boli prijaté tieto knihy Starého Písma:

Kánon 60: Tam sú všetky knihy Starého Zákona menované na čítanie: 1. Genezis sveta, 2. Exodus z Egypta, 3.Levitikus, 4. Numeri, 5. Deutoronómium, 6. Jozue, syn Nauma, 7. Sudcovia, Rút, 8. Ester, 9. Knihy Kráľov – prvá a druhá, 10. Knihy Kráľov – tretia a štvrtá, 11. Kroniky – prvá a druhá, 12. Ezdráš – prvá a druhá, 13. Kniha Žalmov, 14. Príslovia Šalamúnove, 15. Kazateľ, 16. Pieseň piesní, 17. Jób, 18. Dvanásť prorokov, 19. Iziáš, 20. Jeremiáš a Baruch, Náreky a list, 21. Ezechiel, 22. Daniel.

Pravovernosť tohto kánonu je spochybňovaná, pretože chýba v niektorých dochovaných rukopisov.

Atanáz Alexandrijský (c. 295 nl. – 373 nl.) alexandrijský patriarcha.

Gregor Naziánsky  (329 nl. – 389 nl.) patrí medzi najvýznamnejších gréckych rano-kresťanských teológov 4. storočia a bol biskupom v Sasime.

Hieronym (c. 347 nl. – 420 nl.) je autorom latinskej verzie Svätého Písma zvaného Vulgáta. Hieronym prekladal Staré Písmo z hebrejčiny a nie z gréčtiny. Z toho dôvodu päť deuterokanonických spisov vôbec nepreložil a do Vulgáty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dva deuterokanonické spisy síce preložil, ale viditeľne ledabolo, takže v roku 1976 museli byť tieto dva spisy preložené pre Neovulgátu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judita a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom spisom, vydaného Rímskokatolíckou knihou, hovorí sám za seba:

Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12–18; 3:18–22; 6:16–22; 7:14–15.“

Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy.“

V jeho prológu píše: „Tento predslov k Písmu môže slúžiť ako "prilba" úvodu do všetkých kníh, ktorými odbočíme z hebrejčiny do latinčiny, takže si môžeme byť istý, že to čo sa nenachádza v našom zozname, musí byť umiestnené medzi apokryfné spisy. Múdrosť, ktorá všeobecne nesie meno Šalamúna a knihu Ježiša, syna Siracha, a Judita, a Tobiáš, a Pastier nie sú v kánone. Prvá kniha Machabejcov, zistil som, že je v hebrejčine, druhá v gréčtine, ako môže byť preukázané zo samotného štýlu.“

Amfilochios Ikonijský (c. 340 nl. – c. 400 nl.) biskup a bratranec Gregora Naziánskeho.

Tyrannius Rufinus (c. 344 nl. – 410 nl.) historik, mních a teológ, známy hlavne ako prekladateľ gréckych cirkevných otcov z gréčtiny do latinčiny, predovšetkým Origena.

Synopsis Scripturae Sacrae (6. storočie) je zoznam spisov Svätého Písma pripisovaný Atanázovi, ale v skutočnosti ho napísal neznámy autor v polovici 6. storočia.

Junilius (6. storočie) biskup v Afrike.

Primasius (? – c. 560 nl.) biskup v Afrike.

Gregor I. Veľký (c. 540 nl. – 604 nl.) rímsky pápež. Odmietol 1. knihu Machabejcov.

Zoznam 60 kánonických kníh (7. storočie) je zoznam 60 kánonických kníh Starého a Nového Písma pochádzajúceho zo 7. storočia od neznámeho autora.

Kódex Barocciani (c. 692 nl.).

Ján Damašský (675/6 nl. – 749 nl.) byzantský teológ, hymnograf a poradca jeruzalemského patriarchu v teologických otázkach. O knihách Múdrosť a Sirachovec hovorí, že sú cnostné, ale nie kánonické.

Ambrosius Autpert (c. 730 nl. – 784 nl.) francúzsky benediktínsky mních a teológ.

Haymo z Halberstadtu (? – 853 nl.) nemecký benediktínsky mních a biskup Halberstadtu.

Nikefor I. (c. 765 nl. – 811 nl.) bol byzantský cisár a konštantínopolský patriarcha.

Agobard z Lyonu (c. 779 nl. – 840 nl.) arcibiskup Lyonu.

Walafrid Strabo (c. 808 nl. – 849 nl.) svébsky benediktinský mních, teologický spisovateľ, básnik, botanik a diplomat.

Rupert z Deutzu (c. 1075 nl. – c. 1129 nl.) exegét, mystik, teológ a spisovateľ na litugické témy.

Honorius Augustodunensis (c. 1080 nl. – 1150/1 nl.) teológ, filozof, spisovateľ a encyklopedista.

Hugo zo Svätého Viktora (c. 1097 nl. – 1141 nl.) nemecký filozof, teológ a mystik. Rovnako tak aj jeho žiak Richard zo Svätého Viktora (? – 1173 nl.).

Peter Comestor (c. 1100 nl. – c. 1180 nl.) významný katolícky teológ, exegét a dekan Troyskej katedrály.

Ján zo Salisbury (c. 1115 nl. – 1180 nl.) anglický diplomat, právnik, biskupom v Chartres a je považovaný za zakladateľa stredovekej politickej filozofie. Rovnako tak aj jeho nástupca Peter Cellensis (c. 1115 nl. – 1183 nl.) a Adam Scotus (? – c. 1180 nl.) škótsky teológ a biskup.

Hugo Cardinalis (c. 1200 nl. – 1263 nl.) francúzsky dominikánsky kardinál.

Nikola z Lyra (c. 1270 nl. – 1349 nl.) jeden z najuznávanejších a najvplyvnejších teológov stredoveku.

William z Ockhamu (c. 1285 nl. – 1349 nl.) anglický teológ a scholastický filozof, najväčší predstaviteľ stredovekého nominalizmu. V roku 1328 bol exkomunikovaný.

Antoninus (15. storočie) biskup Florencie.

Tomáš kardinál de Vio/kardinál Kajetán (1469 nl. – 1534 nl.) filozof, teológ, exegéta, kardinál a generálny predstavený dominikánskej rehole. Bol Lutherov oponent a napísal komentár na všetky knihy Svätého Písma a dokonca ho venoval pápežovi, kde napísal, že tzv. deuterokánonické spisy nie sú kanonické v "striktnom význame". Preto ich ani nezaradil do svojho komentára.

Johannes Driedo (c. 1480 nl. – 1535 nl.) teológ a člen fakulty Katolíckej univerzity v Leuvene. Sám pritom odsúdil Lutherovo učenie. Podobne aj Jakob Faber Stapulensis (c. 1450 nl. – 1536 nl.) teológ a humanista pôsobiaci na univerzite v Paríži.

Neexistovala teda žiadna oficiálna "neomylná" deklarácia kánonu do času, kým ich neodmietol Martin Luther. Rímskokatolícka cirkev celých tisíc rokov tento problém neriešila. Luther v roku 1534  uzavrel tento problém tak, že definoval tieto knihy ako užitočné, ktoré sa však nemôžu stavať na roveň k inšpirovanému Písmu svätému“. Tridentský koncil 8. apríla 1546 na protest voči Lutherovi uzákonil tieto tzv. deuterokanonické spisy za záväzné pre Rímskokatolícku cirkev. Fakt, že ich samotná Rímskokatolícka cirkev nazvala "deuterokanonické", naznačuje, že i pre ňu sú druhotné. Westminsterská konfesia v roku 1648 deuterokanonickým spisom odmietla priznať inšpirovanosť a v roku 1827 Biblická spoločnosť prijala uznesenie vydávať biblie bez týchto spisov.

Podrobný zoznam nájdete na konci v názoroch ranokresťanských pisateľov.

 

 

Prvý argument odporcov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Spisy Nového Písma nikdy priamo necitujú zo žiadnej tzv. deuterokánonických spisov ako z Písma s bežným prehlásením "je napísané", ani nič podobné. Ak existuje nejaká narážka (o žiadnej zatiaľ neviem), to tiež ešte neznamená, že pisateľ jej veril ako inšpirovanému Písmu.

Podobne aj apoštol Pavol cituje mimokánonické pramene:

Prvá časť verša je citácia z diela Cretica od gréckeho filozofa Epimenides z Knózosu (7. str. pnl. – 6. str. pnl.) a druhá časť veršu je citácia z diela Phaenomena od kilikijského básnika Arata (c. 315 pnl. – 240 pnl.).

Citácia z hry Thais 218 od gréckeho dramatika Menandra (342 pnl. – 291 pnl.).

Tento citát pochádza od gréckeho filozofa Epimenides z Knózosu (7. str. pnl. – 6. str. pnl.).

Výslovne hovorí, že citát je prevzatý od niekoho len v dvoch prípadoch a to Sk 17:28b a Tít 1:12. Hovorí, že tieto výroky sú pravdivé, ale len tie výroky. On nehovorí, že to má od nich. On hovorí, že existuje nejaká pravda a že aj títo filozofovia a básnici týmito výrokmi túto existujúcu pravdu vystihli. Neprikladá k dielam z ktorých pochádzajú (možno tie výroky len počul a s dielami nie je vôbec oboznámený) žiadnu autoritu. Ďalej sa v Novom Písme nachádza citát z nekánonickej 1. knihy Henochovej, ktorú prijala len Etiópska a Eritrejská cirkev. Prečo teda nie je kanonizovaná aj táto kniha? Autor Júdovho listu výslovne cituje apokryf 1. knihu Henochovu (Henoch etiópsky).

1 Hen 1:9 A hľa! On prichádza s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými a zničil všetkých bezbožných a usvedčil ich zo všetkých skutkov a ich bezbožnosti; ktoré konali bezbožne, a zo všetkých urážlivých vecí, ktoré vyslovili proti nemu bezbožní hriešnici.

Júd 1:14-15 Aj o nich prorokoval Henoch; siedmy po Adamovi, keď povedal: „Hľa, prichádza Pán s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými a usvedčil všetkých zo všetkých skutkov ich bezbožnosti; ktoré konali bezbožne, a zo všetkých urážlivých rečí, ktoré vyslovili proti nemu bezbožní hriešnici.“

Určite je tento citát silnejším argumentom, ako argumenty prijatia iných tzv. deuterokánonických spisov. Veď katolícky preklad sám uvádza, že celé Písmo je Bohom vnuknuté:

2 Tim 3:16 Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti,

A ak môžu byť Bohom vnuknuté deuterokánonické spisy, tak by nemala byť aj kniha Henochova? Veď prečo by inak Boh chcel aby citoval akurát z nej? Tertullianus (c. 155 nl. – c. 222 nl.) bol rímsky právnik, cirkevný otec a spisovateľ. Tertullianus vyhlásil, že "Písmo Henocha""svedectvo od apoštola Júdy" (De Cult Feminarum, 3,3), čím sa pomocou apoštolského svedectva ručil za správnosť 1. knihy Henochovej. Tertullianus pripúšťa, že 1. kniha Henochova nebola prijatá do hebrejského kánonu, ale aj tak usilovne bránil jej pravosť a obviňuje Židov z jej odmietnutia, pretože prorokovala Ježiša Krista. Berie na vedomie, že Júda dosvedčil jej pravosť a dokonca cituje 1 Tim 3:16 a nabáda svojich čitateľov aby ju brali ako Bohom inšpirované Písmo.

Kanonizáciu Júdovho listu budem rozoberať v samostatnej časti.

 

 

Druhý argument odporcov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Palestínsky Židia (tí čo žili v Izraeli) nikdy neakceptovali tzv. deuterokánonické spisy a dodnes sa od nich dištancujú. Tento fakt bol kľúčový pre reformátorov. Filón Alexandrijský (c. 20 pnl. – c. 50 nl.) bol židovský filozof, teológ a najvýznamnejší predstaviteľ helénistických Židov. Často citoval z gréckeho prekladu Seuptuaginta, ale nespomenul žiaden mimo hebrejského kánonu, hoci komentoval prakticky všetky spisy hebrejského kánonu.

Jozef Flavius (37/8 nl. – c. 100 nl.) židovský kňaz, učenec a historik, ktorý zanechal významné poznámky o prvej židovskej vojne v rokoch 66-70 nl. Otvorene hovorí o akceptovanom kánone za jeho dní, ktorý je rovnaký ako protestantský kánon, len v židovskom počítaní t. j. 22 kníh. Píše: Máme iba dvadsaťdva kníh, ktoré zahŕňajú celé naše dejiny, a právom im každý verí. Patrí k nim päť kníh Mojžišových, ktoré obsahujú zákony a všetko, čo sa traduje od stvorenia človeka až po smrť Mojžišovu. Toto obdobie zaberá asi tri tisícky rokov. V ďalších trinástich knihách spísali proroci, žijúci po Mojžišovi, čo sa udialo za ich života od smrti Mojžišovej až po Artaxerxésa, ktorý bol perzským kráľom po Xerxovi. Zvyšné štyri knihy obsahujú hymny oslavujúce Boha a rady ľuďom, ako žiť. (O starobylosti Židov 8:38–40)

Ďalej spomína: „Ako skutočne dôverujeme týmto knihám nášho vlastného národa je zrejmé z toho čo robíme; počas toľkých mnohých rokov, ktoré už prešli sa nenašiel žiadny odvážlivec, ktorý by pridal či odobral čosi z nich, alebo niečo v nich zmenil; ale sa stalo úplnou samozrejmosťou od narodenia vážiť si ich, keďže obsahujú Božie doktríny, trvať na nich, a ak by bolo treba, aj pre ne zomrieť.”

Nespomenul žiaden tzv. deuterokánonický spis a ani sa nezmienil o nejakej diskusii ohľadne kánonu (Proti Apionovi 1:41).

Ranná cirkev radostne uvítala existenciu gréckej Septuaginty, a aj ju dosť používala. Spočiatku bola Septuaginta pomocou pre prvotnú cirkev. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili mnohé nepresnosti a časť prekladu nebola preložená doslovne. Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a začali používať od druhého storočia presnejšie grécke preklady – Aquilov (135 nl.), Teodociónov (180 nl.) a Symmachov (c. 198 nl.). Samozrejme, že i západní kresťania pochopili, že potrebujú dobrý preklad, a tak vzniklo niekoľko latinských verzií, avšak nie veľmi vydarených. Preto rímsky biskup Damasus v roku 382 poveril učeného mnícha Hieronyma, aby tie existujúce latinské verzie opravil. Hieronymus tri roky pracoval na revízii latinských textov. Potom sa však rozhodol pre vlastný latinský preklad priamo z hebrejčiny. Z toho dôvodu päť deuterokánonických spisov vôbec nepreložil a do Vulgáty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dva deuterokánonické spisy síce preložil, ale viditeľne nedbalo, takže v roku 1976 museli byť tieto dve knihy preložené pre nový latinský preklad Neovulgátu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judita a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom spisom vydaného Rímskokatolíckou knihou, hovorí sám za seba: Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12–18; 3:18–22; 6:16–22; 7:14–15.“

Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy.“

V jeho prológu píše: „Tento predslov k Písmu môže slúžiť ako "prilba" úvodu do všetkých kníh, ktorými odbočíme z hebrejčiny do latinčiny, takže si môžeme byť istý, že to čo sa nenachádza v našom zozname, musí byť umiestnené medzi apokryfné spisy. Múdrosť, ktorá všeobecne nesie meno Šalamúna a knihu Ježiša, syna Siracha, a Judita, a Tobiáš, a Pastier nie sú v kánone. Prvá kniha Machabejcov, zistil som, že je v hebrejčine, druhá v gréčtine, ako môže byť preukázané zo samotného štýlu.“

Začal v roku 390 a dokončil ho okolo roku 406. Kresťania spočiatku tento preklad odmietali, ale neskôr sa veľmi osvedčil, rozšíril a pre všeobecnú obľúbenosť ho začali nazývať Vulgata. Latinské slovo "vulgatus" znamená "všeľudový, všeobecne medzi ľudom rozšírený". Bola to vlastne prezývka, avšak zaužívala sa a dnes je tento názov oficiálnym termínom.

 

 

Tretí argument odporcov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

V týchto tzv. deuterokánonických spisoch je veľa historických chýb. Napríklad Tobiáš žil, keď Asýrčania dobyli Izrael v roku 722 pnl. A taktiež, keď Jeroboám rebeloval proti Júdovi v roku 931 pnl., čo by ho učinilo 209 ročným, avšak záznam o jeho živote tvrdí, že žil len 158 rokov. Ďalej kniha Judita hovorí o Nakadnecarovej vláde v Ninive namiesto v Babylone. Rímskokatolícka cirkev nedokáže nazvať veci pravým menom, a preto namiesto slova "lož" používa zjemňujúci výraz "nepresnosť". Otázku pravdivosti najlepšie ilustruje úvod ku knihe Judita, ktoré vydala Rímskokatolícka cirkev:

4.2 Problém historickosti.Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti: 1. Nabuchodonozor (605–562 pred Kristom) nebol kráľom Asýrčanov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kristom."

4.3 Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca."

 

 

Štvrtý argument odporcov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

V úvode som načrtol, že jedným z kritérií, ktoré pravdepodobne zohrávalo úlohu pri posudzovaní kánoniciti kníh bol jazyk. Všetky knihy hebrejského kánonu sú písane hebrejsky, s výnimkou časti Daniela a Ezdráša, ktoré boli v aramejčine. To je spôsobené zrejme tým, že počas babylonského zajatia začali Židia používať ako hovorený jazyk aramejčinu a práve vtedy boli napísané tieto dve knihy. Dôležitým faktom je, že dva tzv. deuterokánonické spisy neboli pôvodne napísané ani v hebrejčine, ani v aramejčine. Druhá kniha Machabejcov a Kniha Múdrosti boli napísané v gréčtine! Je teda pochopiteľné, že ich Židia neprijali, keď v Izraeli grécky nehovorili. Samozrejme, že jazyk zohrával pri kanonizácii dôležitú úlohu, ale nemalo by to byť primárny dôvod zahrnutia alebo vylúčenia z kánonu.

 

 

Piaty argument odporcov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

V úvode som načrtol, že jedným z kritérií, podľa ktorého Židia posudzovali kánonicitu kníh bolo aj to, že spis nemohol byť, aspoň podľa Židov v antike, ktorí o kánonicite jednotlivých kníh uvažovali, napísaný neskôr ako za čias Ezdráša, keďže potom sa podľa mnohých rabínov z Izraela vytratila prorocká inšpirácia. Preto poslednou knihou bolo proroctvo Malachiášovo, a ten dopísal svoju knihu asi v rokoch 435 pnl. – 430 pnl. V Babylonskom Talmude sa píše: „Po neskorých prorokoch Hageus, Zachariáš a Malachiáš, sa Svätý Duch vzdialil od Izarela.“ Ide o poexilných prorokov.

Jozef Flavius (37/8 nl. – c. 100 nl.) hovorí o 22 knihách a spomína, že proroci boli v Izraeli len po Artaxerxésa, kráľa Perzie, ktorý žil v rokoch 465 pnl. – 424 pnl.: Máme iba dvadsaťdva kníh, ktoré zahŕňajú celé naše dejiny, a právom im každý verí. Patrí k nim päť kníh Mojžišových, ktoré obsahujú zákony a všetko, čo sa traduje od stvorenia človeka až po smrť Mojžišovu. Toto obdobie zaberá asi tri tisícky rokov. V ďalších trinástich knihách spísali proroci, žijúci po Mojžišovi, čo sa udialo za ich života od smrti Mojžišovej až po Artaxerxésa, ktorý bol perzským kráľom po Xerxovi. Zvyšné štyri knihy obsahujú hymny oslavujúce Boha a rady ľuďom, ako žiť. (O starobylosti Židov 8:38–40)

1. kniha Machabejcov sama potvrdzuje absenciu prorokov v dobe ich vzniku:

Predhovor gréckeho prekladateľa knihy Sirachovec, ktorý bol vnuk pisateľa knihy a prekladal to niekedy po roku 132 pnl.: Zákon, Proroci a iní (svätopisci), ktorí po nich nasledovali, podali nám mnohé a veľkolepé (náuky), pre ktoré patrí Izraelu chvála, že má dobrú výchovu a múdrosť. A tak, ako sa žiada, aby sa čitatelia (Písma) ­nielen sami stali rozumnými, ale milovníci náuky majú byť spôsobilí či slovom, či písmom stať sa užitočnými aj pre nezasvätencov, môj ded Jezus ­sa oddal čo najviac čítaniu tak Zákona, ako aj Prorokov a ostatných otcovských kníh, a keď si tak nadobudol v nich dostatočnú zbehlosť, cítil pohnútku, aby aj sám napísal niečo z toho, čo má vzťah k poučeniu a múdrosti, aby milovníci náuky, ­(účastní týchto napomenutí), pridali sa čo najviac k (nim) za svojho života, riadeného podľa Zákona. Prosím vás teda, aby ste toto čítanie konali s blahovôľou a pozorne a tiež mi prehliadli, keby sa vám zdalo, že pri niektorých výrazoch je zmysel nedostatočný i pri všetkej vynaloženej námahe pri prekladaní. Lebo nevystihneme význam toho, čo bolo povedané v hebrejskej pôvodine, keď to prevádzame do inej reči. A nielen tento (spis), ale aj sám Zákon, aj prorocké spisy a ostatné Písma (v preklade) nie málo sa líšia od toho, čo nám hovorí pôvodina. Lebo keď som v tridsiatomôsmom roku za kráľa Euergeta ­prišiel do Egypta a zdržoval som sa tam, našiel som veľmi podobnú, nie malú vzdelanosť, a tak som si pokladal za povinnosť, aby som i ja vynaložil nejaké úsilie a námahu na preklad tejto knihy. Mnoho nočného bdenia a učenosti som vynaložil po celý uplynulý čas, až som túto knižku ukončil a vydal pre tých, ktorí by sa chceli v cudzine poučiť a svoje mravy uspôsobovať tak, aby viedli život podľa Zákona.“

 

 

Šiesty argument odporcov kanonizácie tzv. deuterokánonických spisov:

Protestanti vyčítajú, že v týchto spisoch je zlé učenie. Napríklad na skutkoch založená spása, alebo učenie o očistci. V tomto prípade je tento argument irelevantný, pretože teologické učenie by sa malo odvodzovať na základe kánonu, pretože to doslova znamená "pravidlo" alebo "merná tyč", všeobecne aj "palica, miera, norma" a nie na základe nami vytvoreného učenia si vyberať knihy, ktoré ho potvrdzujú. Ak ale argument preformulujeme, že tzv. deutreokánonické spisy obsahujú veci, ktoré si priamo protirečia s protokánonom, tak potom je tento argument opodstatnený.

Príkladom je zmierna obety za mŕtvych:

Ale v Novom Písme sa jasne píše:

Prijatie spisov do Nového Písma by malo byť na základe zhody so Starým Písmom a nie vylúčenie spisov zo Starého Písma na základe nezhody so  spisami Nového Písma. Navyše kanonizácia listu Hebrejom bola diskutovaná a nie všeobecne akceptovaná.

Ale je to aj v rozpore s hebrejským kánonom. Predpisy o obetách prináša 3. kniha Mojžišova – Levitikus, kde je napísané:

Tu vidíme prakticky, že obeta za mŕtvych je nezmysel. Účelom každej obety bolo aj v staropísmovej dobe robenie pokánia. Aby Boh mohol obetu prijať, musel byť k tomu splnený základný predpoklad – poznať svoje previnenie. A ten, kto svoje previnenie spoznal a chcel sa s Bohom zmieriť, musel sám priviesť zviera určené na obetu a počas obetného obradu aktívne sa na ňom podieľať – položiť ruku na hlavu zvieraťa a zabiť ho. Nuž a mŕtvy nielenže nevie priviesť zviera a zabiť ho, ale predovšetkým už nie je schopný robiť pokánie!